Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

20.7.13
3
Keď som si prečítal spomienky nášho menovca Jozefa Luknára na jeho cestovanie a pobyt v Amerike v rokoch 1913 – 1920, pomyslel som si, že by bolo možno zaujímavé porovnať, ako sa darilo mne v USA o vyše 50 rokov neskoršie.
Ako dieťa, ale i potom, ako dospelý, som často pozeral v školskom atlase na mapy USA a Kanady a sníval som, ako by som sa tam raz mohol dostať. Pred rokom 1948 som bol chudobný študent a mohol som o tom aspoň snívať, potom už nebolo možné ani to. O 20 rokov neskoršie stalo sa niečo ako zázrak.
Dňa 15. januára 1968, po porade u námestníka generálneho riaditeľa ČSF, stáli sme na Václavskom námestí v Prahe, dvaja námestníci riaditeľov dvoch distribučných filmových podnikov a moja maličkosť a hodnotili sme výsledky porady. Na záver povedal ten pražský tomu môjmu: „Andrej, a čo by si povedal na to, keď by sme Jana poslali na montáž a prevádzku Kinoautomatu do San Antonia?“ Po krátkej debate bolo všetko dohodnuté.
Odchod bol plánovaný na 17. februára a do tej doby bolo potrebné zariadiť veľa vecí, súvisiacich s mojou činnosťou v podniku a absolvovať komplexnú lekársku prehliadku, navštíviť zubárku a hlavne uspieť na pohovore na veľvyslanectve USA. Pohovor bol dôkladný a nakoniec mi bola položená otázka či som členom KSČ. Úradník povedal: „Pane odpovedzte pravdivo, lebo my si to všetko overíme a keď nás oklamete vízum nedostanete.“ Tiež povedal, že v Texase stretneme mnoho našich krajanov. To bolo všetko čo sme sa o Texase dozvedeli.
Mesiac ubehol ako voda a 16. februára veľmi skoro ráno, rozlúčil som sa s manželkou. Bolo to smutné lúčenie, hoci sme boli obaja ostrieľaní cestovatelia, ktorí často museli ísť na dlhšie trvajúcu služobnú cestu. O nejakú hodinu neskoršie, sedeli sme spolu s mojím bratom, ktorý ma odprevádzal, v Slovenskej strele smerujúcej do Prahy. Vlak hrkotal a mne bolo veľmi smutno. Hlavou mi prebleskovali rôzne myšlienky, lebo ísť preč na tak dlhú dobu a tak ďaleko nie je jednoduché. Na veľvyslanectve USA sme - šiesti pracovníci ČSF - obdržali pasy s jednorazovým vízom. Dohodli sme sa, čo ešte treba kúpiť a na termíne stretnutia ráno 17. v Československých aerolíniách.
Večer sme u kolegu pozerali hokejový zápas so ZSSR. Keďže naši vyhrali, oslavovali sme až do neskorej noci. Cestu do Paríža sme absolvovali v dobrej nálade. Pri vystupovaní z lietadla letuška vyhlásila, že v lietadle do New Yorku, ktoré má odlet o 12:00 hod., je niekoľko voľných miest. Kolektívne sme sa okamžite dohodli, že to berieme. Bola to fuška, za krátku dobu prejsť tak veľkým letiskom a vybaviť všetko, čo súviselo so zmenou odletu.
.
Všetko dobre dopadlo. O 40 minút sme už sedeli v lietadle smerujúcom do USA. Na privítanie nám letušky ponúkli originálne šampanské a potom menu podľa vlastného výberu. Ponúkanie bolo priam prepychové a fungovalo počas celého letu.
Po obede tamojšieho času sme pristáli na Kennedyho letisku v New Yorku. Po pasovej kontrole pustili sa do našej batožiny colníci a všetky naše pochúťky a pitie putovali do veľkého koša. Potom nás pracovníci leteckej spoločnosti Air France prepravili do inej časti letiska. Odtiaľ sme podľa našej mienky mali letieť priamo do San Antonia. Chodili sme po veľkej hale sem i tam a stále sa nám nepodarilo získať informácie, ako je to s naším odletom. Až neskoršie sme natrafili na jednu japonskú informátorku, ktorá nás vyviedla z omylu o priamom odlete z tohoto letiska. Boli sme neskúsení cestovatelia. Letenky sme dostali do rúk tesne pred odletom z Prahy. Okrem toho v tej dobe nebolo u nás možné získať podrobnejšie mapy USA a nebolo u nás veľa ľudí, ktorí by nás vedeli informovať. Naše vedomosti z anglického jazyka boli veľmi malé a naša výslovnosť nebola dosť dobrá pre USA. Po ďalšom pátraní sme zistili, že odlet do San Antonia (ďalej SA) sa uskutoční z letiska Newark, ktoré je v susednom štáte New Jersey.
Po veľmi dlhom čakaní sme okolo polnoci leteli v helikoptére ponad Manhattan na to letisko. Bol to pekný zážitok, ale helikoptéra s nami triasla ako stroj na výrobu masla. Po ďalších dvoch hodinách čakania sme konečne leteli do SA. V tomto lietadle, ktoré pristalo na mnohých letiskách a kde sa nič nepodávalo, sme ráno vystúpili na konečnej „stanici“. Boli sme hladní, smädní, utrmácaní a nevyspatí. Taxík nás viezol po ulici, ktorú obklopovali vysoké palmy a doviezol nás do „apartmánhausu“, kde boli ubytovaní naši kolegovia z Laterny Magiky. Dom bol pri okružnej autostráde a do stredu mesta bolo veľmi ďaleko. Vďaka tomu, že v dome bola malá potravinárska predajňa, mohli sme konečne niečo zjesť a vypiť.
Po obede sme sa vybrali do neďalekého nákupného centra. Prechádzali sme popri sídlisku pekných rodinných domov. Neskoršie sme zistili, že ich konštrukcia bola z dreva, steny boli realizované rôznymi typmi panelov a medzi nimi boli tepelnoizolačné látky. Jeden dom bol krajší ako druhý, okolité záhrady boli taktiež veľmi pekné a dobre udržiavané, nebol tam však žiaden ovocný strom ani zelenina.
Obchodné centrum nás prekvapilo svojou veľkosťou a vybavenosťou. Podlahy chodieb boli obložené lesklými obkladačkami, pôsobili ako zrkadlo, v ktorom bolo vidieť, aké spodné prádlo mali dámy oblečené. Všade bolo mnoho kvetín, kríkov, paliem a okolo nich lietali kolibríky. V potravinárskej predajni, ktorá bola súčasťou komplexu, bolo možné kúpiť aj tepelne upravené mäsové výrobky, mnoho druhov zmrzlín a zákuskov. Pri ich kúpe na zjedenie v predajni bolo možné vypiť kávu zadarmo, bez obmedzenia. Úprimne poviem, že sme boli z centra ohúrení!
Druhý deň sme sa boli predstaviť vo firme, ktorá si Kinoautomat a Laternu Magiku objednala pre svetovú výstavu Hemisfair 68. Požiadali nás, aby sme v projektovej kancelárii, ktorá projektovala budovu kina, odovzdali technologický projekt kina a jeho elektrického zariadenia. Tieto projekty mal doručíť kolega, ktorý sa vydal na cestu autom Škoda z Montrealu cez Vancouver, Los Angeles, San Diego do SA. Keďže cesta mala trvať okolo dvoch týždňov a tak dlho nebolo možné čakať, rozhodli sme sa my dvaja kinotechnici, František z Olomouca a ja, že projekty vyhotovíme sami.
Ďalší deň sme navštívili riaditeľstvo výstaviska, kde nám vydali karty pre voľný vstup na výstavisko. Tu sme potom vykonali obhliadku stavby kina a vyhotovili harmonogram prác. Cestou domov sme navštívili banku, kde sme chceli uložiť peniaze, ktoré sme dostali ako zálohu na diéty a ostatné výdavky. V tejto banke bol viceprezidentom pre zákazníkov náš krajan p. Beneš a tým odpadli akékoľvek rečové problémy s uložením peňazí na vkladné knižky. Zatiaľ, čo by sme u nás v banke prestáli v dlhočiznom rade možno aj hodinu, tu to išlo sediac pohodlne v kresle, všetko ako po masle. Po skončení rokovania odovzdali sme v pokladni banky peniaze a prevzali sme si pas a vkladnú knižku. Povedal som si, tak toto je služba zákazníkom!
Potom sme sa pustili do projektovania a Emil, tretí do našej partie, povedal: „Chlapci, vy pracujte a ja sa budem o vás starať. Budem variť, umývať riad a budem sa starať o pitie.“ Za tri predÍžené dni spíchli sme projekty a boli sme poriadne unavení. Nasledujúci deň išli sme s Františkom do projektovej kancelárie. Cestou sme mali obavy, ako našu prácu domáci projektanti ohodnotia. Boli sme milo prekvapení, keď projektanti povedali: „A vy už ste to stačili urobiť?“ Potom sa vrhli na kontrolu výkresov a po nejakej dobe vyriekli OK, veľmi dobre. Za „odmenu“ nám dali pravítko, kde bol prevod z amerických mier na európske. Cestou „domov“ nám bolo veselo, povyrástli sme o niekoľko cm a náš šéf nám dal za odmenu dobrú kávu.
Prišla chvíľa oddychu, rozdelili sme si funkcie v domácnosti. Emila sme povýšili na šéfkuchára, varil skutočne dobre ako v dobrom hoteli. My s Frantom sme si zobrali na starosť nákupy, pranie, upratovanie, umývanie nádob. Náš šéf, ktorého doláre pálili vo vrecku, si rýchlo kúpil malý prenosný rádioprijímač. Prirodzene, že sme mu ho poriadne skritizovali, aký je to krám za tak veľa peňazí.
Na nedeľňajší obed sme pozvali jeden krajanský manželský pár, ktorý nám veľmi pomáhal pri riešení rôznych problémov. Manžel bol univerzitný profesor na katolíckej univerzite a jeho manželka tam pracovala v knižnici. V debate sme im povedali, že náš šéf si kúpil rádio, ktoré sa mu teraz nepáči a rád by sa ho zbavil. „Nuž aký je to problém,“ povedal profesor, „nech ide do predajne a nech ho vráti.“ „Ale on nemá účtenku.“ „Načo mu je nejaká účtenka? Stačí, keď povie, že to tam kúpil.“ Dobre sme sa bavili a pán profesor nás pozval na stretnutie babíc. „Kto sú tie babice,“ opýtali sme sa. „Je to stretnutie starých dám, ktoré nemajú čo robiť a plánujú si dovolenky. Na stretnutie si pozývajú ľudí, ktorí niekde cestovali a sú ochotní niečo o tom porozprávať.“
Stretnutie bolo v hale jednej z miestnych škôl, kde bolo minimálne 500 sedadiel. Jeden manželský pár tu prezentoval slovne i obrazmi svoju mesiac trvajúcu dovolenku v Španielsku, na Gibraltare a v Portugalsku. Cestu vykonali autom s prívesným obývacím vozom. Bola to veľmi zaujímavá prezentácia, ale my sme si povedali, že o takom niečom nemôžeme ani snívať.
V pondelok sme všetci išli so šéfom vymeniť rádio. On išiel do predajne a my sme sa z ulice pozerali cez výklad do predajne, ako to skončí. Všetko dobre dopadlo a poučili sme sa, že tu niečo vymeniť nie je žiadny problém. U nás by sme bez účtenky nedosiahli nič.
Po skončení prípravných prác, začali sme s montážou kinotechnických zariadení. Vedenie firmy nám predstavilo manažéra, ktorý nás mal na starosti. Bol to dánsky ekonóm, ktorý hovoril po nemecky. Veľmi nás to potešilo, všetky problémy sa darilo ľahšie riešiť.
Raz ráno dobehol celý zadychčaný riaditeľ firmy a povedal, že musíme okamžite opustiť stavbu, lebo odborárski bossovia sú proti tomu, aby sme tu pracovali. Bleskovo sme vypadli, ale boli sme prekvapení, lebo my sme mali od štátneho departmentu povolenie na prácu v USA. Na druhý deň sme nemohli vstúpiť na naše pracovisko, v zámku bol zalomený kľúč. Začali sme sa obávať, že keď to takto ďalej pôjde, budeme mať problémy s ukončením montáže v dohodnutom termíne. Zistili sme, že za všetkými problémami sú miestni elektrikári, ktorí chcú docieliť zvýšenie svojho zárobku. Po našich protestoch sa všetko vyriešilo a my sme sa poučili, že s odborármi sa nemožno zahrávať, ale že ani oni nie sú všemohúci. A povedali sme si, na vás, chlapci, nič, len socializmus, dlho by ste nekikiríkali.
V prvých dňoch montáže nebolo si možné ešte nikde na výstavisku kúpiť kávu. Keď prišiel na stavenisko náš manažér a videl, akí sme unavení, pozval nás na kávu do jednej kaviarne, za obrovským parkoviskom pri výstavisku. Bola to černošská kaviareň a keď sme tam siedmi bieli vstúpili, uvideli sme na tvári obsluhy veľké prekvapenie. Z vedľajšej miestnosti bolo počuť chichotanie žien. Postupne sa odtiaľ prichádzali po jednej na nás pozrieť mladé černošky. Neviem, ako nás ohodnotili, lebo sa smiali ďalej. My sme si však pomysleli, že toto je asi relikt diskriminácie.
Keď sa už blížilo dokončenie montáže, prišiel náš kolega z Montrealu. O žiadnom projekte nič nevedel, priviezol však auto Škoda, čím sa nám podstatne uľahčila doprava.
Na najbližší voľný deň sme si naplánovali výlet do prístavného mesta Corpus Christi, ktoré je asi 160 km od mexických hraníc. Náš kuchár Emil kúpil na jednej križovatke ciest, ďaleko od akýchkoľvek obydlí, veľký trs banánov, lebo „boli lacné“. Po príchode domov vyložili sme ich na balkón. Denne sme zjedli každý dva banány. Po určitej dobe, už nám banány trčali z uší a všelijako sme sa vyhovárali, že ich už nemôžeme jesť a tak sa aj pokazili. Emil bol však nepoučiteľný, neskôr zas kúpil batoh pomarančov. Tak sme mu nakupovanie zatrhli.
Bol som veľmi príjemne prekvapený, ako dobre náš 6-členný kolektív zvládal všetky problémy pri montáži zariadení, hoci každý z nás prišiel z iného podniku veľkého Československého filmu. Pracovná disciplína bola veľmi dobrá, všetci sme si uvedomovali vážnosť situácie. Vedeli sme, že termín dokončenia montáže musí byť dodržaný bezpodmienečne. Často sme pracovali dlho do noci. Náš šéf, ako skúsený produkčný pri výrobe filmov, dokázal riešiť rôzne problémy s úsmevom na tvári.
Blížil sa termín skúšok zariadení a elektrikári, ktorí mali v hľadisku kina namontovať na sedadlá dvakrát 600 tlačidiel a ktorí nám na začiatku robili stále problémy, neboli schopní dodržať termín. Spájkovanie prívodov na tlačidlá s ich spájkovačkami, išlo veľmi pomaly. Predtým sa nám posmievali z našich transformátorových spájkovačiek. Keď sme im ich požičali, stali sa našimi priateľmi a už im do nosa nepršalo.
Z Československa prišli dvaja režiséri a moderátorka Zuzka a začali sa technické a herecké skúšky. Deň pred otvorením výstavy sa uskutočnilo novinárske predstavenie, všetko dopadlo dobre, ale na druhý deň bola v novinách kritika na angličtinu moderátorky. Ona určite hovorila správnou britskou angličtinou, ktorá obstála v Kanade, ale tu v Texase to bolo špatne. I nám sa často stalo, že keď sme si niečo kupovali, tak nám nerozumeli. Raz, keď sme po skúške išli s našimi americkými moderátorkami do mesta, poprosili sme ich, aby nám nahlas prečítali rôzne nápisy. Výsledok bol taký, že sa povadili a vyčítali si navzájom, že nevedia správne čítať.
Prvého apríla bolo slávnostné otvorenie výstavy. Na výstavisko sa valili masy ľudí zo všetkých kútov USA. Prichádzali aj študenti a všimli sme si, že raz boli čisto bieli a inokedy čierni. Pomysleli sme si, že toto je tá diskriminácia! Určitú dobu sme pokojne pracovali, až naraz v niektorých radoch sedadiel sa vyskytli poruchy na hlasovacom zariadení. Po demontovaní sedadiel a odstránení krytov na kanáloch s vedeniami sme zistili, že izolácia na vedeniach je obožratá kobylkami, čo spôsobovalo skraty. Môžete si predstaviť, aká to bola fuška, za 15 minútovú prestávku medzi predstaveniami, poruchu odstrániť. Po poslednom predstavení o desiatej hodine večer sme boli veľmi unavení a ešte nás čakala hodinová cesta domov. Potom sme mali poradu s kolegami z druhej skupiny, kde sme sa informovali o problémoch, ktoré nastali počas prevádzky a čo treba hneď ráno vykonať. Až potom sme sa mohli poriadne najesť, lebo cez deň sme mohli jesť len úchytkom.
Na druhý deň mala naša trojčlenná skupina voľno na pranie, upratovanie, nákupy a pod. Tak to šlo dokola deň za dňom. Po určitej dobe sme sa presťahovali bližšie ku výstavisku, aby sme nemuseli strácať veľa času cestovaním. Bývanie bolo podstatne lepšie a somobslužná predajňa bola len pár krokov od nášho apartmánhausu. Často sme však zažili trapas, keď pracovník, ktorý pri pokladni ukladal nákup do papierových vriec, ich po zaplatení schmatol a niesol ich k nášmu autu, ktoré sme samozrejme nemali.
Zistili sme, že bývame vo štvrti lepšie zarábajúcich ľudí, čomu odpovedal vzhľad, vybavenie a čistota samoobslužnej predajne. Počas nákupu sme si poprezerali noviny a časopisy, bol to vždy dobrý zážitok. Dlho sme sa z tohto dobrého bývania netešili. Prišla inšpekcia z Prahy, žiadne problémy nenašla, ale to naše bývanie sa im zdalo veľmi drahé. Presťahovali nás do podstatne horšieho domu s nájomnými bytmi na ulici Cincinnati. V tomto dome však nebola práčovňa. Bolo to ako presídlenie do iného sveta. Tomu odpovedala aj kvalita samoobslužnej predajne, kde vždy bolo veľa zákazníkov a nákup trval dlho. Po určitej dobe sme objavili malú samoobslužnú predajňu, ktorej pracovníci nás hneď identifikovali, že sme z Československa. Vždy nás milo privítali a boli k nám veľmi ústretoví. Podarilo sa nám doriešiť aj problém s praním prádla. Vo vedľajšej ulici sme našli samoobslužnú práčovňu bez akýchkoľvek pracovníkov. V malej jednoúčelovej budove boli viaceré automatické práčky a sušičky prádla, ktoré fungovali po zasunutí príslušnej mince. Zákazník si samozrejme musel priniesť okrem vecí na pranie i pracie prostriedky. Vypranie a vysušenie prádla za pomerne krátku dobu nás vyšlo asi na 1 dolár.
Keď už bol pokoj s kobylkami, nastali problémy s tlačidlami na opierkach sedadiel, ktoré slúžili na voľbu priebehu predstavenia. Tlačidlá zničili návštevníci, v snahe zmeniť priebeh predstavení podľa svojej predstavy. Výmenu tlačidiel sme museli uskutočniť počas prestávok a tak sme často nemali žiadnu prestávku počas celého dňa. Vďaka našej evidencii o poruche tlačidiel získala firma v rámci reklamácie peknú sumu peňazí od ich dodávateľa. Tu považujem za potrebné uviesť, že vykonanie týchto opráv nebola naša povinnosť. My sme si však uvedomili, že by to návštevníci brali ako poruchovosť československého zariadenia a to sme v žiadnom prípade nemohli dopustiť.
Hoci už ubehlo od roku 1968 celých 45 rokov, občas sa mi stáva, keď si spomeniem na povel „And now stop“, že mám pocit, že musím niečo vykonať. Tento povel, ktorý vykríkla moderátorka na javisku Kinoautomatu, znamenal pre technika riadiaceho celé predstavenie: zastaviť hlasovacie zariadenie. Potom, podľa výsledkov zobrazených na dvoch digitálnych voltmetroch, navoliť na dvoch klávesniciach (pre ľavú a pravú ruku) výsledný počet hlasov a dať povel na ich zobrazenie na dvoch premietacích plochách, ktoré boli po oboch stranách hlavnej premietacej plochy. Toto všetko muselo byť vykonané veľmi rýchlo a dlho neboli žiadne problémy. Až raz, ako to v živote býva, zobrazil sa nerozhodný výsledok! Moderátorka na javisku zmrzla, zahabkala a nerozhodne uvažovala, čo má robiť, lebo s týmto program nepočítal. V hľadisku nastal hurónsky krik a smiech návštevníkov. Všetci volali po novom hlasovaní! Rýchlo sa to roznieslo po výstavisku a okamžite sa zvýšila návštevnosť. Každý návštevník sa chcel zúčastniť súťaže o nerozhodný výsledok hlasovania. Po veľmi krátkej dobe vplížil sa do premietarne šéf podniku, zastavil sa za mojím chrbtom a pozeral, ako rýchlo a objektívne celú procedúru zvládnem. Keď to skončilo, poklepkal ma po pleci a povedal: „Veľmi dobre, John.“ Potom už na naše pracovisko nikdy neprišiel! Pozdravoval nás vždy zdvihnutím ruky z hľadiska. Tento šéf ako človek bol bystrý pozorovateľ, rýchlo rozpoznal, ktorý pracovník za čo stojí, bol objektívny a ohľaduplný. Často som si v duchu prial mať takého šéfa.
Po určitej dobe, keď sme už boli dobre zohratí v práci, oboznamovali sme sa s mestom a výstavou. V jednej predajni s elektronickými a elektrotechnickými výrobkami sme vo výklade uvideli pekné autorádio s magnetofónom. Vošli sme do predajne a potichu sme sa medzi sebou rozprávali, že to autorádio spĺňa naše požiadavky. Starý pán, ktorý bol v predajni, nás po chvíľke pekne po poľsky oslovil. Povedal, že pred vojnou ušli spolu s manželkou do USA, kde sa postupne usadili v Texase a časom sa zmohli na predajňu. Vysvetlil nám, že nie je ľahké docieliť zisk z predaja. Náklady na výrobok predstavujú približne 40 % z predajnej ceny. Predajca musí, zaplatiť všetky náklady na realizáciu predaja a nakoniec je rád, keď získa aspoň 20%. Keď neodhadne správne predajnosť výrobku, zostane mu výrobok na sklade ako nepredajný. Snahou predajcu je získať verných zákazníkov, ktorí na vernostnú kartičku dostanú vždy určitú zľavu na akýkoľvek výrobok z jeho sortimentu. Čím je sortiment väčší, tým je väčšia šanca na zisk. Mnohí výrobcovia odmeňujú každý rok aktívnych predajcov poukážkami na dovolenku.
Asi po mesiaci od nášho príchodu do SA prestali nám chutiť americké chlebíky, ktoré sme pomenovali „gumové“ chlebíky. Túžili sme po našom chlebe. Od našich priateľov sme sa dozvedeli, že v jednej nemeckej kaviarni je možné takýto chlieb kúpiť. Uvedomili sme si, že tu je možné všetko kúpiť, len treba vedieť, kde.
V druhej polovici júla prišiel na naše pracovisko jeden česky hovoriaci pán s prosbou, či by náš krajan a jeho zamestnávateľ so svojou rodinou mohli prísť za nami. Potešil nás ich záujem o našu prácu. Pýtal sa nás, kde sme už v Texase boli, či sa nám tu páči atď. My sme ho oboznámili, že bohužiaľ nemáme auto a ani nemôžeme niekde ďaleko kvôli službe ísť, ale že by sme pred odchodom domov radi videli Houston a Galveston a na nejakej lodičke sa po mori povozili. Veselo sme sa rozlúčili, že sa snáď ešte stretneme. Netušili sme, ako nám táto návšteva zmení náš ďalší pobyt.
Asi po týždni zazvonil v našom byte telefón a pán podnikateľ (ďalej Viktor) nás pozval do Houstonu na rybačku. Povedal, že to by tak vyzeralo, aby sme odišli domov a nič z Texasu okrem nášho pracoviska nevideli. Požiadali sme nášho šéfa, aby nám požičal jeho starú Škodovku a aby nám na tri dni zamenil službu s našou druhou partiou. Vymysleli sme si trasu našej cesty, cez hlavné mesto Texasu Austin, do Houstonu. V piatok ráno sme vyrazili do Austinu, ktorý je len asi 77 km od SA a mal podstatne menej obyvateľov. Po dvoch hodinách sme odtiaľ odišli, lebo SA bolo proti tomu veľkomesto. Asi za 2 hodiny (približne 160 km) sme dorazili do Houstonu.
Celou cestou sme si robili žarty, ako to bude s tou rybačkou. Jeden že bude veslovať, druhý kormidlovať a tretí vylievať vodu z lodičky. Podľa našich zvyklostí sme kúpili pre domácu pani kyticu živých kvetov, bonboniéru a pre domáceho pána francúzsky koňak. Ulicu, kde mal byť ich dom a ktorá má dĺžku niekoľko kilometrov, sme našli veľmi rýchlo. Keď sme sa priblížili k domu, ktorý mal byť majetkom našich hostiteľov a uvideli sme pred ním 4 autá, tak sme si pod dojmom lodičky mysleli, že to musí byť omyl a frčali sme ďalej. Čoskoro sme zistili, že sa musíme vrátiť. Keď sme šli naspäť, znížili sme rýchlosť a pri štyroch autách už stáli dve dámy a kývali na nás. Boli sme srdečne privítaní. Dom bol veľmi rozľahlý a v záhrade bol menší dom, kde mali deti nepreberné množstvo hračiek. Ubytovali nás v poľovníckej izbe, kde bola polica, v ktorej bolo najmenej 50 fľašiek s alkoholom, podobných tej našej.
Po večeri padla otázka Viktora: „A chcete vidieť môj džob“? Nasadli sme do perfektnej limuzíny ročník 68 a vyrazili sme do ulíc. Cestou sme vykrúcali hlavy doprava a doľava, keď sme mali vidieť jeho ďalšie stavby rodinných domov a nákupných centier. Jedna z tých mnohých ulíc, kde stáli tie stavby, mala názov po podnikateľovi. V malom rodinnom dome bolo sídlo firmy, kde celý ten veľký majetok spravovalo a ďalej rozvíjalo celkom len 7 ľudí. Občas sme sa jeden na druhého pozreli a pomysleli sme si, aká asi bude tá lodička na rybačku a bolo po úškrnoch. Až do polnoci sme navštevovali rôznych krajanov a všade sme boli milo prijatí! Všetci krajania sa tešili, že na výstave je aj niečo atraktívne z Československa, odkiaľ aj oni pochádzajú.
Budúci deň ráno o 4. hodine bol budíček a šlo sa na rybačku. Zastali sme pred jedným mrakodrapom a na niektorom poschodí s dosť vysokým číslom bola rybárska reštaurácia. Bolo tam už množstvo ľudstva a všetci sa ponáhľali na rybačku. Tu sme sa naraňajkovali. Potom po nakúpení jedla, pitia a návnad na ryby v špeciálnej predajni pre rybárov uháňali sme do prístavu jácht v Galvestone. V prístave bolo niekoľko nástupíšť, podobných ako na bratislavskej hlavnej stanici. Bolo tu nepreberné množstvo jácht, jedna väčšia a krajšia od druhej a medzi nimi sa vynímala tá „naša“ s názvom Marylyn. Nalodenie trvalo veľmi krátko a čoskoro sme prišli na voľné more. Mali sme veľkú rýchlosť, zdalo sa mi, akoby sme plávali len po vrcholkoch vĺn. Po určitej dobe sme pozastŕkali do úchytiek na zadnej časti jachty 5 udíc s návnadami. Dlho sa nič nedialo. Boli sme už ďaleko od pevniny, nebolo vidieť nič len vlny. Už sme začali pochybovať, či vôbec niečo chytíme. Až naraz to začalo s jednou udicou šklbať a Viktor ako kapitán jachty zavelil „k udiciam“! Každý schytil jednu udicu a začalo sa zápasenie, kto z koho. Ja neskúsený rybár som si myslel, že sa chytila na udicu nejaká veľryba. Zápasil som s ňou, aby ma nestrhla do mora. Aké bolo moje prekvapenie, keď sme rybu vytiahli a jej dĺžka nebola väčšia ako 40 cm. Pochopil som, že zápas o život nie je žart. Čoskoro sme mali dosť rýb a nastalo ich pitvanie. Viktor vtedy povedal: „Uvidíte, keď pôjdeme domov a zazvoníme u priateľov, nikto nám neotvorí, hoci budú doma, lebo už majú rýb až po krk.“
Asi po troch hodinách sme otočili jachtu a vyrazili sme ku prístavu. Kapitán nám trom neskúseným „námorníkom“ povedal, že teraz my budeme riadiť loď, aby sme mali nejakú zásluhu na love. Samozrejme, že sme sa vyhovárali, že my sme nič, my sme „muzikanti“, neznalí ovládania jácht. Výhovorky neboli akceptované a tak sme po krátkom zaučení riadili jachtu. Spiatočná cesta trvala nekonečne dlho a tak sme sa veľmi potešili, keď sme uvideli prístav. Ja som si v duchu povedal, že aj keď by som mal kopu peňazí ako náš kopec Malá baňa, tak by som si žiadnu jachtu nekúpil.
Po návrate z rybačky sme dostali povel na krátke zaľahnutie do postelí, lebo večer ideme na havajskú zábavu. S prvými červánkami na texaskom nebi vyrazili sme autom do houstonských ulíc smerom na Moravský kultúrny dom. Po zaparkovaní na parkovisku prvý pred nami kráčal náš hostiteľ a v ruke niesol papierové vrecko. Špekulovali sme, čo tam len v tom vrecku môže byť, lebo aj iní niektorí hostia niečo také niesli. Pri vstupe do vstupnej haly nás náš hostiteľ predstavoval trom dámam. František povedal, ja som Dedo, jedna dáma povedala, ty si náš. Potom druhý kolega povedal, ja som Glaser a dáma vyriekla ortieľ, ty si Nemčúr. Tak som čakal, čoho sa dočkám ja. Ortieľ bol: „Ty si Nemčúr tiež.“ Bol to pre mňa ako výbuch sopky. Povedať niekomu na dolnom konci Rače, že je Nemec, sa bralo ako veľká urážka. Mal som po dobrej nálade a až po mnohých rokoch som zistil, že dáma mala pravdu, lebo moji predkovia naozaj boli Nemci. Títo americkí Moraváci Nemcov nemilujú. Možno najmä preto, že je tam veľa dedín, ktoré založili Nemci a okrem toho veľa amerických vojakov v tej hroznej 2. svetovej vojne, ktorú vyvolali Nemci, zomrelo alebo bolo zmrzačených.
Napriek mojej nálade zábava bola dobrá až do neskorej noci a z papierového vrecka sa vykľula naša fľaška francúzskeho koňaku, ktorý bol ako zápražka do Coca coly.
V nedeľu sme išli do kostola. Všetky dámy mali na hlavách nejakú šatku, taký je tam zvyk. Len čo omša skončila, pred kostol prišli kňazi a nastalo tam verejné zhromaždenie, podávanie rúk a bolo tam veľmi veselo. Veľmi sa mi to páčilo. Bolo to celkom iné ako u nás.
Obedovali sme v kafetérii. Tu, vo veľmi dlhom krytom pulte, bolo nepreberné množstvo jedál, od polievok, hlavných jedál, zákuskov až po zmrzliny. Každý jedol koľko chcel, bez obmedzenia. Čašníčka nosila neustále kávu alebo nealkoholické nápoje. To všetko stálo 3 USD.
Byť v Houstone a nevidieť Astrodom, obrovský bejzbalový štadión so 60 000 sedadlami, bola by vraj veľká škoda. Tak sme sa tam išli pozrieť na prebiehajúci zápas. Štadión bol plne obsadený, krik pri každej akcii bol veľmi veľký. Vidieť toľko sediacich ľudí na jednom mieste je nezabudnuteľný zážitok. Okrem sedadiel sú na štadióne uzavreté kóje, kde sa vraj počas zápasov robia spoločenské stretnutia a obchodné rokovania.
Prišiel večer aj koniec našej návštevy. Náš hostiteľ nás zaviedol do pivnice, kde bolo niekoľko chladiacich boxov a povedal, chlapci, musíte nám pomôcť s potravinami. Nabalil nám a našim kolegom mäso z divej zveriny a ryby.
Rozlúčili sme sa s milými ľuďmi, ktorí sa nám intenzívne venovali po celú dobu nášho pobytu. Slnko zapadalo za obzor v ose autostrády a my sme sa ponáhľali do SA. Všetky naše predstavy o návšteve v Houstone sa nám vrchovato splnili a rozmýšľali sme, ako by sme sa im mohli odvďačiť.
Na začiatku augusta nás pozval náš podnikateľ Viktor z Houstonu na hody do texaskej Prahy, ktorá je pri meste Flatonia, približne v polovici cesty medzi SA a Houstonom. Hody tam bývajú 15. augusta a schádzajú sa na ne naši krajania z moravských a českých dedín zo širokého okolia. Tieto dediny ako i samotná Praha sú väčšinou niečo ako malé osady. V ich centre je kostol, veľké parkovisko, cintorín, škola, spoločenská hala a niekoľko roztratených chalúp.
Po svätej omši, ktorá bola v českom jazyku, sme takmer všetci išli na miestny cintorín. Tu na niektorých pomníkoch bolo z údajoch na nich vidieť, že niektorí prisťahovalci sa narodili už koncom 18. storočia. Odtiaľ sme šli do spoločenskej haly. Hala bola jednoduchá drevená stavba, vybavená stolmi a sedadlami. Bolo tu pripravené pohostenie. Každý pri vstupe zaplatil vstupné. My sme boli milo prijatí, všetci sa zaujímali, čo je u nás nové a hlavne sa tešili, že sa politická situácia mení k lepšiemu. Plánovali si návštevu Československa. Mnohým vŕtalo v hlave, či sme len takí páni alebo aj vieme fyzicky pracovať. Tak sme im s úsmevom na tvári ukázali, že my nie sme žiadne padavky a nanosili sme im zo skladu do kuchyne i do haly všetko, čo potrebovali. Večer sme sa pri rozlúčke s Viktorom dohodli, že 20. augusta sa stretneme v Sealy a odtiaľ pôjdeme na jeho farmu.
Pred odchodom do práce dňa 19. augusta zavolali sme Viktora do Houstonu, či je návšteva farmy aktuálna. Prekvapil nás otázkou, či sme sa dobre vyspali. „Dobre, a čo má byť?“ „Nuž a vy neviete, že vás Rusi obsadili?“ a pokračoval: „My sme celú noc pozerali TV z Prahy.“ Hoci sa v miestnej tlači už od mája uvažovalo o tom, ako budú Rusi riešiť čsl. politické otepľovanie, zapôsobila na nás táto správa ako výbuch atómovej bomby. V práci nám bolo veľmi smutno a mnohí návštevníci kina nám hovorili, že sme bojkovia (boli tam aj menej zdvorilé hodnotenia). Keď by sme vraj boli čo k čomu, museli by sme zabrániť okupácii. Pomyslel som si, ako sa vy tu máte dobre a ako ste málo politicky vzdelaní. Aby nebolo všetkého dosť, prišiel na naše pracovisko jeden moravský emigrant, hudobník z Mníchova a posmieval sa nám. Vtedy som mu povedal: „Pane, keď sa Rusi ešte raz zaženú, zastavia sa až pri Atlantickom oceáne a potom takí utečenci ako vy, pôjdu do gulagov na Sibír. Tam budete môcť rozmýšľať, aký ste bol hrdina“. Chvíľu bolo ticho, zotrel si rukou zarosené čelo a viac som ho nevidel.
Na druhý deň sme v autobusovej stanici pri objednávaní cestovných lístkov do Sealy, ktoré je od SA vzdialené asi 160 km, dostali otázku, či vieme, do ktorého Sealy chceme cestovať, lebo v USA je minimálne 5 miest s týmto názvom. Pohodlne sme sa viezli a pozerali sme, ako sa buduje nová autostráda, koľko rôznych strojov, ktoré sme ešte nevideli, tam pracuje. Koľko fariem zarastá bujnou vegetáciou a pýtali sme sa, čo to má byť. Koľko námahy muselo byť vynaložené na skultúrnenie pôdy. Až neskôr sme sa dozvedeli, že produkcia v poľnohospodárstve je neúnosne veľká, preto farmári za neobrábanie pôdy dostanú od štátu každý rok finančné odškodnenie.
Na autobusovej zástavke v Sealy nás v novom aute čakal Viktor so starostom, ktorý nás privítal dobrou češtinou. Ukázal nám novostavbu sociálneho zariadenia pre starých občanov v strede mestečka. Po krátkej prestávke vyrazili sme po veľmi dobre udržiavanej farmárskej ceste na farmu. Cestou nás Viktor informoval, že na farme chová kravy na mäso, kone a v malom rybníku aj ryby. Ako krmivo pre dobytok že je na farme zasiata špeciálna, veľmi vysoká travina, ktorú doviezol z južnej Afriky.
Farma na naše pomery bola skutočne veľká a bola ohradená. Vo vzdialenosti niekoľko sto metrov od vstupnej brány stála malá drevená chalúpka, v akej niekedy žili farmári. Vedľa nej stála veža z oceľových profilov a na jej vrchole sa vynímala veterná vrtuľa, ktorá poháňala vodné čerpadlo. Kúsok odtiaľ stál veľmi veľký obytný voz. V jeho vstupnej časti bola kuchyňa a obývacia izba v jednom. Z nej viedla úzka chodbička, z ktorej bol vstup do dvoch spální, WC a kúpeľne so sprchou. Všetky priestory boli účelne vybavené nábytkom a zariadeniami. Na čelnej stene voza v kuchyni, bolo veľké okno a pod ním kuchynský nábytok s plynovým šporákom. Zemný plyn bol uskladnený vonku v zásobníku, ktorý bol realizovaný v tvare asi 3 m dlhého oceľového valca a bol situovaný na betónovom podstavci pred čelnou stenou voza. Po prehliadke voza nám Viktor povedal: „Mám pre Vás prekvapenie. Musel som si kúpiť nové auto, lebo keď si u nás podnikateľ nekúpi každý rok nové auto, je to pre banky a konkurenciu signál, že ide dolu vodou. Začnú byť problémy s pôžičkami peňazí a pod. Auto, v ktorom ste sa už viezli, je tu na farme, za obývacím vozom. Pri poľovačke som s ním vhupol do malej priehlbne a prestali mi fungovať smerové svetlá. Pôvodne som chcel auto odtiahnuť do Houstonu do servisu. Potom som si pomyslel, že vy ste elektrotechnici a nebude to pre vás asi problém opraviť. Rozhodol som sa, že Vám auto až do doby, keď pôjdete domov, požičiam. V prípade, že sa oprava podarí, môžete si ho už zajtra zobrať na cestu do SA. V opačnom prípade až po oprave v servise. Pre políciu vám vyhotovím dokument o pôžičke a dám vám k dispozícii kreditnú kartu, ktorou môžete uhradiť prípadné faktúry za servis, pneumatiky a pod. Súčasne Vám odovzdávam kľúče od brány farmy, auta, traktora a obývacieho voza. Čo je v chladničke, môžete všetko spotrebovať (my ako dobre vychovaní ľudia, sme si z nej nikdy nič nezobrali). Kedykoľvek budete chcieť, môžete prísť na farmu, môžete si tu oddýchnuť, jazdiť na koňoch alebo ak budete chcieť môžete mi tu s nejakými prácami pomôcť.“ Sedeli sme prekvapení, lebo s takou dôverou sa človek v USA len tak skoro nestretne.
Potom sme spolu s Viktorom šli ku rybníku, kde sa to hemžilo rybami. Priniesol nám tri udice a návnady. Urobil nám krátku inštruktáž, ako si počínať pri chytaní rýb, lebo všetci traja sme nemali skúsenosti s rybárčením. Potom nás zoznámil s jedným krajanom, ktorý denne dohliadal na farmu. Cestou ku obývaciemu vozu sme si všimli, že na každej krave sedel jeden biely vták, ktorý chytal na nej sediaci hmyz.
Pred večerou sme šli chytať ryby. Čoskoro sme ich mali toľko, koľko sme chceli. Emil sa pustil do varenia a my s Františkom do opravy auta. Keďže všetky spoje sa nachádzali za čelnou doskou, museli sme ju demontovať. Potom, už za celkom krátku dobu, sme objavili, kde zo svorkovnice boli uvoľnené vodiče. Ešte sme ani neukončili prácu, dobehol Emil a zahlásil: „Chlapci, to sa nedá jesť, keď to smažím, páchne to bahnom.“ Urobili sme kolektívnu degustáciu a dohodli sme sa, že sa to jesť nedá. Zatiaľ čo Emil skuchtil iné jedlo, auto fungovalo ako sa patrí. Po večeri sme sa všetci traja vrhli na čistenie auta, takže nakoniec žiarilo čistotou a vyzeralo ako nové, lebo bolo len 1 rok staré.
V noci sme sa často budili, lebo v spálni bolo teplo, nebolo tam chladenie. Často som potom, keď sme spali na farme, myslel na borovicový les u nás doma, ako by tam bolo dobre. Niekedy nás budil štekot psa, hoci najbližšia usadlosť bola ďaleko niekoľko km. Teploty vonku v chládku cez deň boli väčšinou vyššie ako 40o C. Práca okolo obeda vonku na slnku bola veľmi nebezpečná.
Keď sme sa druhý deň večer v aute vracali domov, to bola oproti autu Škoda pohoda! Hluk bol minimálny, fungovalo automatické chladenie, okná sa otvárali elektricky, pohodlie bolo neporovnateľné. Autu sme sa veľmi potešili, lebo chodníky pre peších sú v USA väčšinou len v centrálnej časti mesta a inde chodiť peši po uliciach je veľmi nebezpečné. Pomocou auta sme sa mohli lepšie oboznámiť so SA a jeho okolím, čo by ináč nebolo možné.
Po dohode s našim šéfom sme potom pracovali vždy dva dni za sebou a dva dni sme mali voľno, ktoré sme väčšinou strávili mimo SA. Zoznámili sme sa lepšie s Viktorom, farmou a mnohými inými ľuďmi. Viktor bol počas vojny guľometčíkom v bombardovacích lietadlách. Hovoril, že nepriateľské stíhačky vždy najprv útočili na guľometčíka. Preto ich málo vojnu prežilo. Po vojne štát poskytol veteránom bezplatnú možnosť štúdia na školách. On to využil, najprv vyštudoval stavebné inžinierstvo a potom právo, čo je pre podnikateľa veľmi dobrá kombinácia. Treba sa dobre vyznať v daňovom zákone a podľa možnosti dostať sa v bankách, kde má svoje peniaze, do správnej rady, aby ich vedel ustrážiť. Veľa času sme venovali týmto témam a problémom súvisiacim s realizáciou stavieb. Viktor bol aj pred rokom 1968 v Československu, kde sa išiel oboznámiť s panelovou výstavbou a centrálnym vykurovaním stavieb. Veľmi sme sa spriatelili s ním i s pracovníkmi, ktorí na farme za veľmi krátku dobu postavili drevený dom. Mali sme možnosť vidieť celý priebeh výstavby a rôzne finesy pri jej realizácii. Títo pracovníci nás často provokovali s otázkou „či inžinieri v Československu vedia aj fyzicky pracovať“. Ukázali sme im, že to nielen vieme, ale že máme aj výdrž aspoň takú ako oni. Zoznámili sme sa aj so stavbyvedúcim, ktorý utiekol z južných Čiech okolo roku 1950 a ktorý podľa Viktora staval domy v USA od Aljašky až po Texas.
Raz večer, prišiel za nami do obytného karavanu s fľaškou bieleho kalifornského vína s otázkou, či máme záujem vypočuť si jeho životný príbeh. Nielen, že sme mali, ale boli sme mu aj povďační, že nám dôveroval. Z toho, čo nám vyrozprával, dal by sa napísať celý román. Tu je jeho skrátená verzia.
Bol som absolvent stavebnej priemyslovky, ženatý, mal som výbornú manželku a malé dieťa. Pred rokom 1948 stal som sa členom okresného vedenia demokratickej strany a bol som vedúcim odboru výstavby ONV. Po februári 1948 ma jednu noc zobrali na výsluch a bez toho, aby som sa mohol aspoň rozlúčiť s manželkou, ma šupli do väzenia. Asi po roku ma pustili z väzenia s podmienkou, že budem pracovať na odbore výstavby. Neviem, prečo sa to všetko naraz zmenilo, dobehol v noci môj priateľ a povedal, že sa dozvedel, že pôjdem do Jáchymova. Rýchlo som pobral niekoľko potrebných vecí a utekal som ku hranici. Keďže som býval dosť blízo hranice a ten terén som dobre poznal, čoskoro som bol v Nemecku. Mal som šťastie, lebo už o niekoľko mesiacov sa mi podarilo dostať do USA. Získal som prácu pri výstavbe drevených stavieb. Vedel som dosť dobre po nemecky a to mi pomohlo naučiť sa rýchlejšie hovoriť po anglicky. Ináč toto obdobie môjho života nebolo ľahké a nerád na to spomínam. Som tu sám a moja rodina je tam u vás. .... Veľmi ma preto potešilo, keď sa tu v máji objavil môj syn. Mali sme plány, že keď sa to doma zmení, že sa tam obaja vrátime. Okupáciou sa stratili moje nádeje na návrat domov. Preto som koncom augusta, ako náhle bolo možné dostať letenku do Prahy, poslal syna domov ku manželke a povedal som mu: „Nezostaň tu, toto nie je život pre nás...“
Dopili sme víno a bolo nám všetkým veľmi smutno!
Čas letel ako víchor a my sme mali ešte niekoľko úloh, ktoré sme chceli splniť skôr ako pôjdeme domov. Keď sa s nami v apríli lúčil pán režisér Roháč, povedal nám, snažte sa navštíviť pána farára na katolíckej fare v Shineri, budete mať pekný zážitok. Raz, keď sme sa vracali z farmy, odbočili sme z autostrády na Shiner. Neboli sme ohlásení a mali sme šťastie, že sme otca Hanáčka našli na fare. On totiž bol nielen farárom, ale i riaditeľom strednej školy.
Zvítanie bolo veľmi srdečné. Keď zistil, že som zo Slovenska, začal hovoriť pekne po slovensky. Narodil sa v liptovskom kraji, ale jeho rodičia boli Moraváci a 4 roky žil v Kežmarku. Preto som sa hneď skraja opýtal, kde sa tak dobre naučil po slovensky. Naučil som sa to v seminári, bolo tam veľa Slovákov. Ukázal nám novú rozľahlú budovu fary, kde boli vytvorené aj podmienky pre ubytovanie návštevníkov.
Povedal nám o svojej rodine a potom aj o svojej návšteve na Slovensku. „Keď som bol v tom mojom rodisku, išiel som sa sám prejsť po dedine, až som prišiel ku budovám JRD. Tam som uvidel, ako ženy nakladali hnoj na vlečku traktora. Na traktore sedel jeden fúzkatý pekne oblečený pánko a fajčil cigaretu. Tak ma to nahnevalo, že som išiel ku nemu a povedal som mu, či sa nehanbí nechať ťažko pracovať ženy a on si tam posedáva. Pozrel sa na mňa a s úsmevom mi povedal: ‚Pane, a prečo by som ja mal nahadzovať hnoj, keď ja som inžinier?‘ Z tej odpovede som bol taký prekvapený, že som sa nezmohol ani na slovo.“ Po odmlke nám povedal: „Ako je možné, že u vás necháte tak ťažko pracovať ženy?“
Potom nás pozval do svojej školy. Škola bola úhľadná, dobre vybavená nábytkom a učebnými pomôckami, ligotajúca sa čistotou. Zaviedol nás do triedy, kde na každej lavici bol monitor s klávesnicou. Tu si študenti môžu počas vyučovania vyhľadať doplňujúce informácie a nemusia prerušovať vyučujúceho a pod. Ku tomu povedal: „Nastala doba počítačová a kto ich bude mať viac a bude ich vedieť lepšie využívať v praxi, ten pôjde rýchlejšie dopredu. My máme v USA x – počítačov (počet som si nezapamätal) a koľko ich máte u vás?“ Písal sa rok 1968 a my sme ku tomu nemohli nič povedať, lebo kde boli v tej dobe u nás nejaké počítače? Posťažoval sa nám, že najväčšie problémy má so školskými autobusmi. Srdečne sme poďakovali za prijatie. Bol to naozaj príjemne a dobre strávený čas.
Konečne sme si našli čas a prezreli sme si celú výstavu. Bolo tam mnoho zaujímavých pavilónov z rôznych štátov sveta a mnoho atrakcií. Najmohutnejšia stavba bola vyhliadková veža (Tower of the Americas), ktorej najvyššia časť bola pri zamračenej oblohe, často skrytá v oblakoch. Veža bola vybavená niekoľkými výťahmi. Pred našim Kinoautomatom bolo vybudované jazero, na ktorom vodní lyžiari predvádzali v hodinových intervaloch dych zatajujúce kaskadérske kúsky. Boli tam aj reštaurácie, kde večer vyhrávala nejaká muzika. Najväčší zážitok som však mal z filmu, ktorý premietali v panoramatickom kine v americkom pavilóne. Film mal názov „Aká si, Amerika“. Bol veľmi objektívny. Podrobne tam bol analyzovaný aj problém s černochmi, ale i s belochmi, ktorým sa nechce nič robiť! Na tieto scény si vždy pomyslím, keď sa jedná o cigáňov a mnohých našich bezdomovcov. Boli tam zábery z mnohých miest, zo stavieb autostrád, letísk, prístavov, univerzít a pod. To všetko bolo vybudované najmä v priebehu 19. a 20. storočia, keď v Amerike nebola žiadna vojna. Uvedomil som si, aké sú Spojené štáty americké obrovské a bohaté.
Na pozvanie nášho krajana, profesora práva na katolíckej Univerzite St. Mary’s, ktorá bola založená v roku 1852, oboznámili sme sa s touto súkromnou vysokou školou. Stála v areáli, do ktorého vyúsťuje ulica Cincinnati, kde sme nakoniec bývali. Navštívili sme aj školskú knižnicu, v ktorej už v tej dobe mali študenti k dispozícii xerox a študentskú jedáleň, kde nás udivil široký sortiment jedál a ich nízkou cenou. Okrem tejto vysokej školy bolo v roku 1968 v SA niekoľko ďalších univerzít. V jeho kancelárii potom rozprával, aká vysoká bola úroveň škôl v ČSR. On sám absolvoval právo na Karlovej univerzite v Prahe. Po r. 1948 ušiel do Austrálie, kde musel absolvovať štúdium práva znova. Doktorandské štúdium absolvoval na prestížnej univerzite v USA. Určitú dobu bol profesorom práva na singapúrskej univerzite. Oženil sa s Češkou, ktorá absolvovala filozofiu na niektorej kanadskej univerzite. Obaja precestovali takmer celý svet. Veľakrát strávili dovolenky na obchodných lodiach. Z mnohých ciest nakrútil 8 mm filmy, ktoré by nám mohol predviesť, ak by sme mali záujem. Záujem sme samozrejme mali a dohodli sme sa, že on určí termín stretnutia.
Raz prišiel a povedal: „Kluci, uděláme si takovej mužskej dejchánek, něco pojíme, popijeme a podíváme se, co jsem nafilmoval.“ Tak sa aj stalo, bolo to veľmi milé celodenné stretnutie. Prediskutovali sme mnoho vecí a on často konštatoval, ako bolo dobré čs. školstvo. Pri premietaní filmu o Malajzií som povedal, že u nás sa píše o nej ako o rozvojovej krajine. Po týchto slovách pán profesor priam vybuchol a povedal, že rozvojovou krajinou je už dávno bohužiaľ ČSR.
Poslednú septembrovú nedeľu a pondelok sme plánovali ísť poslednýkrát na farmu. Teploty boli stále dosť vysoké a tak nás napadlo ísť sa okúpať do mora, lebo možno už nikdy nebudeme mať takú šancu. Skoro ráno sme vyrazili po ceste č. 87 do Victorie a ďalej cez Port Lavaca do Lavacios. Cez poľnú cestu dostali sme sa na peknú piesočnú pláž k moru. Miesto to bolo veľmi pekné, nebolo tam nikoho. Obďaleč stály dve opustené chatky, obrastené kríkmi. Keď by takáto pláž bola u nás, bolo by tam ľudstva.
Prichádzal večer a museli sme sa pobrať na farmu. Vybrali sme sa cez Palacio na El Campo na ceste č. 59 až do Rosenbergu. Počas jazdy sme si zapli rádio a na podiv v ňom vyhrávala česká dychovka z niektorej miestnej rozhlasovej stanice. Bolo to milé prekvapenie, cítili sme sa ako niekde v Čechách. Z Rosenbergu to bolo do Sealy len niekoľko kilometrov. V pondelok sme sa na farme rozlúčili s ľuďmi, ktorí finišovali na dokončení stavby domu.
Blížil sa koniec výstavy. Z vedenia nám oznámili, že na likvidáciu Kinoautomatu budú potrební len 4 pracovníci. My s Františkom sme navrhli, že by sme mohli odísť domov ako prví. Urobili sme prípravy na spiatočnú cestu cez Houston do New Yorku a Prahy.
Výstava končila prvú októbrovú nedeľu, t. j. šiesteho, a my sme mali sobotu a nedeľu voľno, na posledné nákupy a balenie. V nedeľu sme sa rozlúčili s pánom profesorom a jeho manželkou. Na výstavisko prišiel Viktor s rodinou, kde sme sa dohodli na termíne nášho príchodu do Houstonu.
V pondelok ráno sme ukončili našu činnosť v SA, rozlúčili sme sa s kolegami. Šéf nám oznámil, že firma Jay Casell, ktorá na výstave prevádzkovala Kinoautomat, bola s našou činnosťou veľmi spokojná a každému z nás odovzdal odporúčací list od firmy. Voľne preložené bolo v ňom, okrem iného, napísané: „Pán Luknár počas jeho práce v Kinoautomate na výstave HemisFair ’68 preukázal najvyšší stupeň schopnosti a kompetentnosti na poliach strojného a kinematografického inžinierstva“. V duchu som sa zasmial a často som si na to hodnotenie spomenul. Na konci mojej 41,5 ročnej činnosti v našom podniku, v r. 2000 som konštatoval, že hoci som mnoho všelijakých vyznamenaní dostal, pána Casella v hodnotení mojej osobnosti a vykonanej práce nikto neprekonal.
Naštartovali sme „naše“ auto a vyrazili do Houstonu. Keď sme prišli na okružnú cestu, zastavili sme sa a vystúpili z auta a v tichosti sme sa rozlúčili so San Antoniom.
Ako obyčajne, boli sme milo prijatí Viktorovou rodinou. Odovzdali sme mu auto a kľúče od auta i farmy. Viktor povedal: „Chlapci, musím vám ešte niečo poukazovať.“ Vyrazili sme ku morskému pobrežiu, kde sme navštívili cintorín vojnových lodí a potom miesto, kde najprv Mexičania porazili Texasanov a potom, keď Mexičania po bujarej oslave v noci tuho spali, tú bitku víťazne dokončili - Texasania. Po tejto bitke vraj vznikla Texaská republika. Obedovali sme v nejakom prímorskom meste, kde všetko bolo veľmi úhľadné, aj pláž bola veľmi pekná. Bohužiaľ, tie miesta už neviem identifikovať. Pokiaľ sa jedná o obed, ten som si pokazil sám. „Janko, no čo by si si rád dal?“ opýtal sa Viktor. Ako prvé jedlo som chcel niečo texaské a boli to krevety, ktoré mi pripomínali popaprikované pandravy. Ako druhé jedlo som si podľa Dickensových románov zvolil ustrice. Keď ich čašník priniesol, zmrzol som pri pohľade na veľký tanier, kde bolo 5 veľkých ustríc na ľade a v strede dobre štipľavý kečup. Keď som prvú „obludu“ prehltol, skončil som. Viktor sa smial a hovoril, nech si z toho nič nerobím, lebo i on, keď to prvýkrát jedol, takto dopadol. František ich potom dojedol a ja som sa ho pýtal, či mu z nich žalúdok nezamrzol.
Večer sme potom boli pozvaní na večeru do podnikateľského klubu, ktorý bol na niektorom z vyšších poschodí jedného mrakodrapu. Pred vstupom do budovy sme z auta vystúpili a Viktor vonku odovzdal kľúč od auta službe, aby ho zaparkovala v podzemí mrakodrapu. Interiér klubu bol veľmi elegantne riešený a počas večere vyhrávala tam živá hudba. Bol to pekný a nezabudnuteľný večer. Keď sme vyšli z budovy, auto už spolu so službou stálo pred budovou.
Bol utorok skoro ráno. Ešte sa len brieždilo, keď sme sa rozlúčili s paňou domu a vyštartovali sme na houstonské letisko. Bolo podstatne väčšie ako v San Antoniu. Odovzdali sme batožinu a lúčili sme sa srdečne s Viktorom, ktorý pre nás urobil veľmi veľa. Vtedy vytiahol nejaké papiere a povedal nám, či sme si to naozaj dobre rozmysleli s naším odchodom. „Podpíšte tieto žiadosti, určite budú kladne vybavené. Vy ste naozaj vzdelaní, usilovní a zodpovední ľudia, vy by ste sa mali tuná veľmi dobre.“ Poďakovali sme za všetko i za to hodnotenie, mali sme všetci slzy v očiach. Postískali sme sa a pobrali do odletového priestoru letiska. Už nikdy sme sa s Viktorom viac nestretli. Na internete som teraz zistil, že zomrel v r. 2007, vo veku 83 rokov. Pochovaný je na veteránskom cintoríne v Houstone.
Nasadli sme do lietadla na určené miesta, čakalo nás asi 2 250 km letu na letisko J. F. Kennedyho. V novinách, ktoré nám letuška dala, bol veľký článok o budúcom rozvoji Texasu. Houston mal mať do troch miliónov obyvateľov a malo byť vybudované nové letisko. Rozprestreli sme si na kolená podrobnú mapu stredu Manhattanu v New Yorku a urobili sme si plán na posledné 2 dni nášho pobytu v USA. Okolo obeda sme pristáli na letisku JFK a odložili sme si batožinu v leteckej spoločnosti, odkiaľ sme mali odlet do Prahy. S malou príručnou batožinou sme nasadli do autobusu, ktorý nás doviezol na východný letecký terminál, ktorý sa nachádzal medzi 1. a 2. AV (Avenue) a 37. a 38. ST E (Street East). Cestou do terminálu ma zaujal obrovský cintorín, kde stáli pomníky veľmi blízo seba a kde možno pochovávali mŕtvych v zvislej polohe.
Na odporučenie našich priateľov zo SA sme sa ubytovali v ubytovni YMCA Sloane House, ktorá je na rohu 9. AV a 34. ST W. Odtiaľ sme mali väčšinou blízko ku všetkému, čo sme chceli vidieť. Najprv sme navštívili budovu Empire State, ktorá je vo vzdialenosti asi 150 m, na tej istej ulici ako ubytovňa. Vyviezli sme sa výťahmi na vyhliadkové poschodie. Nebo bolo čisté, bez mrakov a bola dobrá viditeľnosť doďaleka. Potom sme sa vybrali ku budove Spojených národov (UN) a naspäť okolo Bryant parku na ul. Broadway. Bol už večer, niektoré obchody boli zatvorené, ale ich výklady svietili do tmy. Pozeral som sa do jedného výkladu a o niečo som zakopol. Spadol som na nejakého muža, ktorý tam nocoval. Pod sebou mal lepenku z krabíc a do pol tela ležal v priestore vchodu do obchodu. Ďalej som sa už pozeral pod nohy, lebo takých nocľažníkov tam bolo viacej. Ešte sme sa zastavili v železničnej stanici Long Island a Pennsylvania, ktorá bola hneď za našou ubytovňou. Ani sme sa nestihli poriadne rozhliadnúť po veľkej hale, keď sa ozvala streľba. Nastala tam trma-vrma a povedal som Františkovi: „Poďme rýchlo von, lebo zomrieme, ani sa domov nedostaneme.“ Po celú dobu nášho pobytu v Texase sme nič podobné nezažili. Tam bol poriadok!
Na druhý deň, skoro ráno, sme sa vybrali metrom na najjužnejší cíp Manhattanu do Battery parku, odkiaľ je výhľad na Sochu slobody. Bolo krásne počasie, slniečko dobre hrialo, sedeli sme na lavičke a pozerali sme na sochu. Naspäť sme šli metrom až na južný okraj šli sme metro na naj južnej ší cíp Mnetakých nocľažníkov tam bolo viace. Ešte sme sa zastavilina železnici Loňňňšli sme metro na naj južnej ší cíp M   Central parku. Tu sme sa poprechádzali a šli sme peši do Rockefeler centra. Cestou na východný letecký terminál navštívili sme niekoľko obchodov s elektronikou a filmovou technikou. Boli sme veľmi unavení, keď sme prišli na letisko a nevedeli sme sa dočkať, kedy už poletíme. Let do Prahy sme prespali. V lietadle sme sa s Františkom rozlúčili, bol to nielen veľmi schopný kinotechnik, ale aj obetavý a charakterný človek. Za celú dobu nášho účinkovania v Texase sme nemali žiaden spor, boli sme ako bratia. Stretli sme sa asi po mesiaci po našom návrate v Olomouci a potom až po 30 rokoch na nejakej porade kinotechnikov v Čechách.
Keď som prešiel 10. októbra 1968 na pražskom letisku cez pasovú a colnú kontrolu a uvidel som tam moju milú manželku, veľmi som sa potešil. Celú dobu sme si pravidelne dopisovali a každý týždeň som od nej dostal balík mojich obľúbených novín. Na riaditeľstve Výstavníctva Praha odovzdal som určité dokumenty, ktoré poslal náš šéf. Tam mi povedali: „Vy ste sa už vrátili, vy ste tam mali zostať a niektorí z tých ostatných sa mali vrátiť. Mali sme s vami určitý zámer.“ Ani si neviete predstaviť, ako ma potešilo, že uznali, že som tam nebol len do počtu!

Mnohí si mysleli, že som stratil zdravý rozum, keď som sa vrátil. Ak by som tam zostal, veľmi by som tým ublížil mojim najbližším a mojim predstaveným, ktorí sa za mňa zaručili. To by som za žiadne výhody nemohol urobiť.
Pre môj ďalší profesionálny rast a moje turistické zámery, mala táto cesta veľmi veľký význam. Pomohla mi splniť mnohé moje sny.
Na záver ešte niekoľko informácií a myšlienok.
Texas je druhý najväčší štát USA, je asi dvanásťkrát väčší ako Slovensko. San Antonio je druhé najväčšie mesto v Texase. Po roku 1968 nastal jeho rýchly rozvoj. Všetky ďalšie informácie je možné získať cez internet na WIKIPÉDII. Preto som nepovažoval za potrebné sa o nich podrobnejšie zmieňovať.
Internet umožňuje cez program Google Earth zobraziť mapy USA a Texasu (aj s miestnymi fotografiami). Odporúčam ich otvoriť, pokiaľ by ste mali záujem podrobnejšie sa oboznámiť s komunikáciami a miestami, o ktorých som sa zmienil. Dokonca je možné na internete zobraziť niekoľko fotografií z výstavy Hemisfair ‘68.
Dnešný cestovateľ si môže vďaka internetu pripraviť detailný plán svojej cesty, môže si všetko dopredu objednať alebo dohodnúť. Je to úplne ináč ako za našich čias, keď sme pre nedostatok informácií vyzerali ako nejaké nedochôdčatá. Vrelo odporúčam všetkým mladým. aby podľa svojich možností išli do zahraničia čo i len jeden semester študovať alebo nejakú dobu pracovať.


Ilustračné fotografie: Google Earth a internet

3 komentárov:

  1. ... spomienky Jána Luknára z roku 1968 a cestopis Jozefa Luknára z roku 1913 (http://www.martinus.sk/?uItem=124137) vypovedajú o. i. o tom, že za polstoročie sa svet na oboch stranách Atlantiku zmenil na nepoznanie. klobúk dolu pred počinom oboch Luknárov :).

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Zaujimave,velmi.......................pokusim sa este navstivit za svoj zivot.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Mení sa svet - ale v ľuďoch stále možno nájsť empatiu, prirodzenú dávku zvedavosti, hrdosť i pokoru. V oboch luknárovských textoch som toto vnímala naplno. Preto sa mi páčia D.L.

    OdpovedaťOdstrániť