Život človeka, ale tiež život jeho potomkov, niekedy ovplyvnia neočakávané, prekvapivé udalosti. Tak to bolo aj v mojom živote.
Narodila som sa 16. decembra 1873 v domčeku na konci Grinavy.
Naša rodina podľa rozprávania mojich rodičov nežila v Grinave od nepamäti, ale pochádzala z Dubovej pri Modre.
Dom, v ktorom sme bývali, stál pri zurčiacom potoku, pri ktorom sme si my deti vymýšľali rôzne hry a kde naša mama právala prádlo.
Otec František Ščibrany bol pastierom dobytka. Pastier vtedy nebol len pastierom, ale aj niečím ako zverolekár, v tej dobe študovaných zverolekárov bolo málo. Ľudia hovorili, že náš otec sa vo svojej robote dobre vyznal. Od skorej jari do neskorej jesene bol s dobytkom na pašienkoch a vtedy všetky ťažkosti našej domácnosti ležali na pleciach našej matky.
Nášho otca sme my deti málo videli, lebo skoro ráno odchádzal z domu a neskoro večer sa vracal. Možno práve toto a to, že naša rodina mala málo detí, sa pričinilo o to, že som mohla chodiť do školy.
V tej dobe rodičia nedbali o vzdelanie svojich detí. Deti museli ťažko robiť na poliach, vo vinohradoch a okolo gazdovstva. Otcovia si mysleli, že vzdelanie nemá pre praktický život cenu.
Do školy som chodila rada. Naša učiteľka, rechtorova dcéra, bola milá a láskavá osoba. Všetci žiaci ju mali radi, veď zatiaľ čo v iných školách maďarskí učitelia surovo bili deti, keď nevedeli rozprávať po maďarsky, ona bola ako naša staršia sestra.
V škole som sa veľmi snažila, hltala som všetko, o čom sme sa učili. Mojím veľkým snom bolo stať sa učiteľkou, ako bola táto naša. Túžila som čítať knihy a rozumieť im, vidieť iný svet a zažiť lepší život, ako mali moji rodičia.
Na konci posledného ročníka ľudovej školy, keď som mala asi 11 rokov, sme skladali exámeny. Exámeny sa konali pred skúšobnou komisiou a v štúdiu na strednej škole mohol pokračovať len ten žiak, ktorý ich dobre zložil.
Na exámeny som netrpezlivo čakala. Verila som, že keď ich dobre zložím, pôjdem ďalej študovať a stanem sa učiteľkou.
Členovia skúšobnej komisie, v ktorej bol aj jeden fráter z Pezinka, ma na záver exámenov vyhlásili za najlepšiu žiačku a dali mi medajlu. Mala som veľkú, neopísateľnú radosť, celý svet bol môj!
Jednu nedeľu po svätej omši zastavil pred našou chalúpkou koč a v ňom dvaja frátri z Pezinka. Oznámili nášmu otcovi, že ma chcú nechať vyštudovať za učiteľku a že uhradia všetky výdavky spojené so štúdiom. Pane Bože, premkla ma veľká radosť a chvela som sa, čo na to povie otec.
Život je však niekedy veľmi krutý.
Otec po dlhom presviedčaní frátrom povedal:
„Páni frátri, moja céra do žádnej školy nepújde. Šak gdo mi bude hnúj nosit, ked moja céra príde domú v bílych rukavičkách?“.
V miestnosti nastalo ticho a bolo po mojom veľkom sne!
Strašná bolesť prenikla celým mojím telom. Začala som veľmi plakať a utiekla som z domu. Utekala som ku hradskej a rozmýšľala som, že utečiem niekde ďaleko, kde už nikoho z našich, ktorí mi tak ukrivdili, nikdy neuvidím.
Ako som tam tak bolestne rumázgala, išiel po ceste od Pezinka voz ťahaný dvomi koňmi. Keď prišiel až ku mne, voz zastal. Strýc na tom voze sa ma opýtal:
„Dzívčatko, co sa ti stalo a proč tu tak velice puačeš?“
„Víte, strýčku, náš otec ma nesce dat do školy za učitelku a já tu už nikedy nescem žit! Scem ít preč!“
Milý strýčko sa ma opýtal:
„A nescela by si ít k nám do Račištorfa opatrovat naše dzeci?“
Rozhodla som sa hneď, lebo som veľmi chcela!
Po krátkom rozhovore sa strýc Silver Lednár a náš otec dohodli, že pôjdem slúžiť do Račištorfa ako opatrovateľka jeho detí. Mama mi zabalila mojich pár šiat do batôžka, vystískala ma a ja som s radosťou vyskočila na voz.
Bola som ešte len dieťa, ktoré toho o živote veľa nevedelo. Račištorf v tej dobe bol väčší ako Grinava, ale spôsob života bol podobný. Život u Lednárov bol však iný ako u nás.
Lednárovci mali veľké gazdovstvo. Gazdiná bola dobrá a ja som sa nielen venovala deťom, ktoré boli niečo mladšie ako ja, ale som jej i pomáhala v domácnosti. Naučila som sa nielen viesť domácnosť, ale i kde-čo okolo vinohradov. S deťmi som sa skamarátila a keď sa ich syn Martin neskôr stal v dedine richtárom, pri rôznych ťažkostiach mi vždy rád pomohol.
Čas letel a bolo mi občas smutno za mamou i za súrodencami.
O nejaký čas zomrel v Račištorfe obecný pastier. Poprosila som pána Silvera Lednára, či by sa neprihovoril za to, aby miesto pastiera dostal náš otec. Všetko sa podarilo a v roku 1890 sa naša rodina presťahovala do pastierne na dolnom konci dediny.
Keď som mala 16 rokov a podľa otca bola som už dievka na výdaj, upiekol s mojím budúcim svokrom Cíchom sobáš s jeho synom Františkom. Cíchovci boli dobre situovaná stará račištorfská vinohradnícka rodina. A to rozhodlo.
Môj budúci manžel bol celkom rúči mládenec, až na to, že videl len na jedno oko. O to druhé prišiel pri vynášaní popola, keď mu vietor vmietol iskru do oka.
Život mladej nevesty nebol nijako ružový. Keď si môj svokor vypil vína, vždy mi nadával do sopľaní. Bohužiaľ, v niečom mal aj pravdu. Bola som nielen veľmi mladá, ale i veľmi malá a slabá na ťažkú vinohradnícku robotu. V tomto smutnom živote som mala šťastie, že ma moja svokra mala rada a vždy ma proti svokrovi bránila.
V ťažkých chvíľach môjho života som si neraz pomyslela:
„Méno boží chválim a velebím, svojich rodičú si vážim a ctím, ale nikedy im nevím zapomenút, že mňa tak mladú vydali“. Tieto slová som neskôr často hovorila aj mojim dcéram i vnučkám, keď sa chceli skoro vydávať.
Mala som 10 detí a z toho bolo 5 chlapcov (Augustín, František, Ján, Ľudovít a Jozef) a 5 dievčat (Ľudmila, Terézia, Anna, Viktória a Mária).
Deti sa rodili jedno za druhým a pritom bolo vo vinohradoch veľa práce. Bol to veľmi ťažký život. Jediná radosť, ktorú som si nenechala zobrať, bol nákup kníh zo Spolku sv. Vojtecha. Knihy som však mohla čítať len vtedy, keď môj muž večer nebol doma alebo keď svietil mesiac.
Mala som výbornú pamäť, všetko, čo som prečítala, som vedela vyrozprávať pri driapaní peria alebo šúpaní kukurice. Večer k nám chodievali na rozprávky deti z celého okolia.
Raz ku nám prišla návšteva z Prahy a ja som im popísala mesto, ako keby som tam žila. Boli z toho prekvapení a nechceli uveriť, že som v Prahe nikdy v živote nebola.
Náš dom bol veľmi malý, bola tam len spálňa, kuchyňa a za tým vysoká pivnica s pudlou. Všetci sme sa tam museli na noc pomestiť.
Syn František vstúpil do kláštora v Čechách, kde ochorel na TBC a ako mladý zomrel. Viktória zomrela na týfus, ktorý sa v Račištorfe na dolnom konci často vyskytoval. Najväčšie ťažkosti boli s Ľudovítom. Dostal obrnu a musel ísť do nemocnice vo Viedni, kde mu nepomohli. Až do konca života mal deformovanú tvár.
Pre ťažkosti s peniazmi, lebo úrody vo viniciach boli slabé, naše deti nič nevyštudovali a ani sa ničomu nevyučili. Toto ma vždy trápilo a vyčítala som si, že ani mne, ani mojim deťom sa nepodarilo viacej dosiahnuť.
Narodila som sa 16. decembra 1873 v domčeku na konci Grinavy.
Naša rodina podľa rozprávania mojich rodičov nežila v Grinave od nepamäti, ale pochádzala z Dubovej pri Modre.
Dom, v ktorom sme bývali, stál pri zurčiacom potoku, pri ktorom sme si my deti vymýšľali rôzne hry a kde naša mama právala prádlo.
Otec František Ščibrany bol pastierom dobytka. Pastier vtedy nebol len pastierom, ale aj niečím ako zverolekár, v tej dobe študovaných zverolekárov bolo málo. Ľudia hovorili, že náš otec sa vo svojej robote dobre vyznal. Od skorej jari do neskorej jesene bol s dobytkom na pašienkoch a vtedy všetky ťažkosti našej domácnosti ležali na pleciach našej matky.
Nášho otca sme my deti málo videli, lebo skoro ráno odchádzal z domu a neskoro večer sa vracal. Možno práve toto a to, že naša rodina mala málo detí, sa pričinilo o to, že som mohla chodiť do školy.
V tej dobe rodičia nedbali o vzdelanie svojich detí. Deti museli ťažko robiť na poliach, vo vinohradoch a okolo gazdovstva. Otcovia si mysleli, že vzdelanie nemá pre praktický život cenu.
Do školy som chodila rada. Naša učiteľka, rechtorova dcéra, bola milá a láskavá osoba. Všetci žiaci ju mali radi, veď zatiaľ čo v iných školách maďarskí učitelia surovo bili deti, keď nevedeli rozprávať po maďarsky, ona bola ako naša staršia sestra.
V škole som sa veľmi snažila, hltala som všetko, o čom sme sa učili. Mojím veľkým snom bolo stať sa učiteľkou, ako bola táto naša. Túžila som čítať knihy a rozumieť im, vidieť iný svet a zažiť lepší život, ako mali moji rodičia.
Na konci posledného ročníka ľudovej školy, keď som mala asi 11 rokov, sme skladali exámeny. Exámeny sa konali pred skúšobnou komisiou a v štúdiu na strednej škole mohol pokračovať len ten žiak, ktorý ich dobre zložil.
Na exámeny som netrpezlivo čakala. Verila som, že keď ich dobre zložím, pôjdem ďalej študovať a stanem sa učiteľkou.
Členovia skúšobnej komisie, v ktorej bol aj jeden fráter z Pezinka, ma na záver exámenov vyhlásili za najlepšiu žiačku a dali mi medajlu. Mala som veľkú, neopísateľnú radosť, celý svet bol môj!
Jednu nedeľu po svätej omši zastavil pred našou chalúpkou koč a v ňom dvaja frátri z Pezinka. Oznámili nášmu otcovi, že ma chcú nechať vyštudovať za učiteľku a že uhradia všetky výdavky spojené so štúdiom. Pane Bože, premkla ma veľká radosť a chvela som sa, čo na to povie otec.
Život je však niekedy veľmi krutý.
Otec po dlhom presviedčaní frátrom povedal:
„Páni frátri, moja céra do žádnej školy nepújde. Šak gdo mi bude hnúj nosit, ked moja céra príde domú v bílych rukavičkách?“.
V miestnosti nastalo ticho a bolo po mojom veľkom sne!
Strašná bolesť prenikla celým mojím telom. Začala som veľmi plakať a utiekla som z domu. Utekala som ku hradskej a rozmýšľala som, že utečiem niekde ďaleko, kde už nikoho z našich, ktorí mi tak ukrivdili, nikdy neuvidím.
Ako som tam tak bolestne rumázgala, išiel po ceste od Pezinka voz ťahaný dvomi koňmi. Keď prišiel až ku mne, voz zastal. Strýc na tom voze sa ma opýtal:
„Dzívčatko, co sa ti stalo a proč tu tak velice puačeš?“
„Víte, strýčku, náš otec ma nesce dat do školy za učitelku a já tu už nikedy nescem žit! Scem ít preč!“
Milý strýčko sa ma opýtal:
„A nescela by si ít k nám do Račištorfa opatrovat naše dzeci?“
Rozhodla som sa hneď, lebo som veľmi chcela!
Po krátkom rozhovore sa strýc Silver Lednár a náš otec dohodli, že pôjdem slúžiť do Račištorfa ako opatrovateľka jeho detí. Mama mi zabalila mojich pár šiat do batôžka, vystískala ma a ja som s radosťou vyskočila na voz.
Bola som ešte len dieťa, ktoré toho o živote veľa nevedelo. Račištorf v tej dobe bol väčší ako Grinava, ale spôsob života bol podobný. Život u Lednárov bol však iný ako u nás.
Lednárovci mali veľké gazdovstvo. Gazdiná bola dobrá a ja som sa nielen venovala deťom, ktoré boli niečo mladšie ako ja, ale som jej i pomáhala v domácnosti. Naučila som sa nielen viesť domácnosť, ale i kde-čo okolo vinohradov. S deťmi som sa skamarátila a keď sa ich syn Martin neskôr stal v dedine richtárom, pri rôznych ťažkostiach mi vždy rád pomohol.
Čas letel a bolo mi občas smutno za mamou i za súrodencami.
O nejaký čas zomrel v Račištorfe obecný pastier. Poprosila som pána Silvera Lednára, či by sa neprihovoril za to, aby miesto pastiera dostal náš otec. Všetko sa podarilo a v roku 1890 sa naša rodina presťahovala do pastierne na dolnom konci dediny.
Keď som mala 16 rokov a podľa otca bola som už dievka na výdaj, upiekol s mojím budúcim svokrom Cíchom sobáš s jeho synom Františkom. Cíchovci boli dobre situovaná stará račištorfská vinohradnícka rodina. A to rozhodlo.
Môj budúci manžel bol celkom rúči mládenec, až na to, že videl len na jedno oko. O to druhé prišiel pri vynášaní popola, keď mu vietor vmietol iskru do oka.
Život mladej nevesty nebol nijako ružový. Keď si môj svokor vypil vína, vždy mi nadával do sopľaní. Bohužiaľ, v niečom mal aj pravdu. Bola som nielen veľmi mladá, ale i veľmi malá a slabá na ťažkú vinohradnícku robotu. V tomto smutnom živote som mala šťastie, že ma moja svokra mala rada a vždy ma proti svokrovi bránila.
V ťažkých chvíľach môjho života som si neraz pomyslela:
„Méno boží chválim a velebím, svojich rodičú si vážim a ctím, ale nikedy im nevím zapomenút, že mňa tak mladú vydali“. Tieto slová som neskôr často hovorila aj mojim dcéram i vnučkám, keď sa chceli skoro vydávať.
Deti sa rodili jedno za druhým a pritom bolo vo vinohradoch veľa práce. Bol to veľmi ťažký život. Jediná radosť, ktorú som si nenechala zobrať, bol nákup kníh zo Spolku sv. Vojtecha. Knihy som však mohla čítať len vtedy, keď môj muž večer nebol doma alebo keď svietil mesiac.
Mala som výbornú pamäť, všetko, čo som prečítala, som vedela vyrozprávať pri driapaní peria alebo šúpaní kukurice. Večer k nám chodievali na rozprávky deti z celého okolia.
Raz ku nám prišla návšteva z Prahy a ja som im popísala mesto, ako keby som tam žila. Boli z toho prekvapení a nechceli uveriť, že som v Prahe nikdy v živote nebola.
Náš dom bol veľmi malý, bola tam len spálňa, kuchyňa a za tým vysoká pivnica s pudlou. Všetci sme sa tam museli na noc pomestiť.
Syn František vstúpil do kláštora v Čechách, kde ochorel na TBC a ako mladý zomrel. Viktória zomrela na týfus, ktorý sa v Račištorfe na dolnom konci často vyskytoval. Najväčšie ťažkosti boli s Ľudovítom. Dostal obrnu a musel ísť do nemocnice vo Viedni, kde mu nepomohli. Až do konca života mal deformovanú tvár.
Pre ťažkosti s peniazmi, lebo úrody vo viniciach boli slabé, naše deti nič nevyštudovali a ani sa ničomu nevyučili. Toto ma vždy trápilo a vyčítala som si, že ani mne, ani mojim deťom sa nepodarilo viacej dosiahnuť.
Podľa rozprávania svojej babičky Terézie voľne spracoval Ján Luknár
Niekoľko slov na dôvažok:
Babička Terézia Cíchová, rod. Ščibranyová, bola skutočne malá ženička. Hoci i ja som len 164 cm vysoký, ona mi bola sotva po plecia. Bola veľmi inteligentná, ale bohužiaľ nemala dosť šťastia, aby dosiahla svoj sen. Až do jej smrti, do roku 1956, odoberala noviny a neustále čítala aj bez okuliarov.
Svojimi postojmi a príkladným životom bola ozdobou Ščibranyovskej i Cíchovskej rodiny.
Bol som nielen jej vnuk, ale i dôverník, ktorému povedala mnohé, čo nepovedala ani svojím deťom. Neustále ma nabádala, aby som študoval a snažil sa hľadať obživu mimo vinohradníctva.
Vinohradníctvo vyžadovalo veľa ťažkej práce, ktorej výsledok až do predaja vína bol veľmi neistý. Keď aj úroda bola veľká a pivnica bola plná vína, jeho odbyt bol problematický. Kupci chodili až pred novou úrodou, a preto jeho cena bola veľmi nízka. Napríklad 1 liter vína v treťotriednom hostinci stál 6 Kč a vinohradníci ho predali aj len za 1 Kč.
Dnes mi dalo veľa radosti poznanie z príbehu mojej prababky Terezky, ktorá napriek nepriazni osudu, napĺňala svoj sen. Ani iná forma jej sna nezatvorila jej srdce pre vzdelávanie. — cítim sa šťastná
OdpovedaťOdstrániť