Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

0
Sága rodu Luknárovcov

„Mutti, wo ist ten tráčkový obrus?“
„Afte konča posteli.“


Takto a podobne znela hovorová reč na dolnom konci Račištorfa v zmiešaných rodinách nemecko-chorvátskych alebo slovensko-nemeckých manželstiev, ktoré vznikali od konca 16. storočia. Táto veta bola často používaná ako dôkaz, akíže to Nemci tuná žili, ktorí ani poriadne nemecky nevedeli. Žiadny dolnokončan by nikdy nepripustil, že by mal ako pravý Slovák niečo spoločné s Nemcami.

Toto tvrdí i pán JUDr. Ľudovít Čík, jeden z prvých vysokoškolsky vzdelaných dolnokončanov, ktorého si veľmi vážim. Jeho názor, že na dolnom konci našej dediny žili len samí Slováci, s ktorým som sa dlho stotožňoval i ja, bohužiaľ, od určitej doby nemôžem akceptovať. Moju vieru, že na dolnom konci boli len írečití Slováci, nahlodali tieto skutočnosti:

  • Raz mi jeden vysokoškolský učiteľ francúzštiny povedal: Janko, to vaše priezvisko nie je slovenské, lebo v slovenčine nič neznamená, možno je francúzske.
  • V júli roku 1968 mi pri predstavovaní sa v Moravskom krajanskom klube v texaskom Houstone, bez obalu vmietla do tváre jedna pani: „Ty nejseš náš, ty seš Nemčour.“
  • Konštatovanie evanjelického farára Polevkovicsa v jeho knihe z roku 1885 „Geschite der evangelische Kirchengemeinde A. B. zu Récse“, že pred príchodom Chorvátov do Račištorfa, boli Nemci v obci v absolútnej prevahe.

Dlho ma tieto veci trápili, ale na nejaké genealogické bádanie nikdy nebol čas. Roky ubehli ako voda a až ako dôchodcovia sme sa v roku 1994, spolu s mojím priateľom a menovcom Ing. Milanom Luknárom do toho pustili.

Vykonali sme výpisy z matrík narodených, sobášených a zomrelých Luknárovcov, vedených rímsko-katolíckym farským úradom v Račištorfe v rokoch 1733 - 1895 a neskôr, bohužiaľ, až po jeho smrti, aj z matrík vedených až do roku 1945.

Naše bádanie som spracoval v dvoch prácach:

„Rod Luknárovcov v Rači a v Ivanke pri Dunaji v 17. - 20. storočí“ a
„6. línia rodu Luknár v Rači a v Ivanke pri Dunaji“.

Prvá práca predstavuje databázu nášho rodu, ktorá obsahuje zoznamy skoro 1000 Luknárovcov a ich manželiek, schémy rodostromov šiestich línií a tabuľkový popis rodín až do roku 2006.
Druhá práca podrobnejšie popisuje 6. líniu nášho rodu, ktorej som členom.

Výsledkom nášho pátrania je skutočnosť, že naše pôvodné priezvisko je Luckner, ktoré maďarskí úradníci, tak ako aj iné nemecké priezviská, pozmenili podľa maďarských gramatických pravidiel, buď z neznalosti nemeckého jazyka alebo v snahe, aby sme všetci jedno boli.

Keď som bol presvedčený, že naši predkovia, ktorí bývali od nepamäti na dolnom konci, boli Nemci, povedal som o tom môjmu strýcovi Jozefovi Cíchovi. Jeho doslovná reakcia bola:

„Myslíš si, že len vy ste byli Nemci? Náš dzedinek povídali, že aj my sme byli.“

Už to nebol len jeden nemecký rod, ale dva. Voľnou úvahou pribudli nespochybniteľne aj ďalšie nemecké katolícke rody na dolnom konci, ako napr. Beutelhauser (Peitelhauser, Pajdlhauser), Kandl, Hauskrecht. Jestvovali aj dalšie, o ktorých si povieme neskôr. Jestvuje veľa otázok, čo sa pred stáročiami stalo, prečo sa na dolnom konci hovorilo západoslovenským nárečím a podobne, na ktoré som hľadal odpoveď.

Za tie mnohé roky som preštudoval množstvo dostupnej slovenskej i nemeckej literatúry. Vďaka internetu oboznámil som sa s genealogickou prácou o rode Luckner vyhotovenou v USA a overil som si v celonemeckom telefónnom zozname objektívnosť priezvisk menovcov račianskych Nemcov, ktorí boli uvedení v Urbariálnych tabuľkách Račištorfa z roku 1768.

Konkrétnych dostupných úradných dokumentov o obyvateľoch Račištorfa je málo. Existovali vraj portálne súpisy zo začiatku 16. storočia a tiež daňové zoznamy z rokov 1712 a 1715.

V tom prvom zozname som však našiel len jedného Luknára, lebo majiteľmi pozemkov boli ešte stále len zemani. Najkonkrétnejšiu výpoveď o obyvateľoch dávajú Urbariálne tabuľky z roku 1768, kde sú uvedení všetci daňoví platcovia. Títo sú rozdelení do troch skupín, a to:

coloni - večne poddaní sedliaci,
inquilíni - želiari, ktorí majú domov a
inquilíni - želiari, ktorí nemajú domov.

V záujme ľahšieho posúdenia situácie v obci, pokúsil som sa o ich štatistické vyhodnotenie. V každej skupine sú zvlášť hodnotení platcovia podľa národnosti, a to: Slováci, Chorváti, Nemci-katolíci, Nemci-evanjelici a Maďari a ďalej samozrejme podľa priezviska. Celkový počet platcov bol nasledovný:



 

P o č e t

Spolu

Slováci

Chorváti

Nemci kat.

Nemci evan.

    Maďari

 

Sedliaci

11

8

26

30

1

76

Želiari s domovom

37

38

31

46

3

155

Želiari bez domova

19

7

3

12

3

44

Spolu

67

53

60

88

7

275

   %

24,36

19,3

21,8

32

2,54

100
 

Keď pripustíme určitú nepresnosť, dá sa odhadnúť pomer Slovákov a Nemcov v Račištorfe v prvej polovici 16. storočia pred príchodom Chorvátov asi na 1 : 2,2. Ku rozdeleniu Nemcov podľa vierovyznania som využil moje poznatky z matriky a údaje o cirkevníkoch v knihe evanjelického farára Polevkovicsa.

Pre objektívne posúdenie historického vývoja v Račištorfe a na jeho dolnom konci v 16. - 18. storočí, je potrebné oboznámiť sa s určitými skutočnosťami, ktoré ho v rozhodujúcej miere ovplyvnili. Vybral som ich z dostupnej literatúry a pokúsim sa ich v skrátenej forme popísať.

V roku 1553 pozostávala Rača z dvoch obcí a mala dvoch richtárov. Každá obec mala 15 port, t. j. 60 domov. Obec, kde sa nachádzal i katolícky kostol, terajší horný koniec, patrila pod devínske panstvo. Obec na dolnom konci patrila rodine grófa Farkaša.

Niekedy pred rokom 1580 sa stal zemepánom horného konca gróf Siegfried Kolonitsch. Tak, ako mnohí iní zemani, stal sa luteránom a v roku 1580 povolal sem prvého luteránskeho kazateľa Reisa. Pôvodne katolícky kostol zhabal pre evanjelickú cirkev a všetci jeho poddaní sa museli, podľa teritoriálneho práva „Koho zem, toho viera“, stať luteránmi, či chceli alebo nechceli. Okrem toho mali prísne zakázané ženiť sa s Chorvátkami, aby náhodou z evanjelickej cirkvi nezdupkali.

Služby božie ako i vyučovanie v evanjelickej škole sa konali v nemeckom jazyku. Pôvodní nemeckí prisťahovalci začali sa učiť spisovnú nemčinu miesto bavorského alebo baden-würtemberského nárečia.

Bariéra medzi horným a dolným koncom sa týmto ešte viac zväčšila.

Pre svoju potrebu si gróf Kolonitsch vybudoval vedľa svojej kúrie, na dnešnom Hlinkovom námestí v mieste obecného úradu, kaplnku. V rokoch 1590 - 1606 stala sa evanjelická cirkev v Račištorfe aj matko-cirkvou Bratislavy, kde evanjelici v tej dobe nemali svoj kostol. Na službách božích sa zúčastňovali šľachtici a slobodní magnáti.

V niektorých literárnych prameňoch sa uvádza, že gróf Kolonitsch v tej dobe pozval do Račištorfa ďalších nemeckých prisťahovalcov, aby posilnil nemecký vplyv v tejto časti obce. Potvrdenie tohto názoru som zatiaľ nikde neobjavil a taktiež nie som presvedčený, že by sa tu nasťahovali nejakí Chorváti, ktorí do Račištorfa prišli v tej dobe v dvoch vlnách v rokoch 1550 a 1580.

V roku 1606 protektor evanjelickej cirkvi gróf Kolonitsch zomrel.

V tom istom roku oženil sa gróf Keglevič s dcérou grófa Bátoryho, majiteľa devínskeho panstva a stal sa račištorfským zemepánom. Bol katolík a začal usilovať o rekatolizáciu dediny. Existenciu evanjelickej cirkvi v Račištorfe zachránilo uzákonenie náboženskej rovnoprávnosti, ktoré schválil uhorský snem v roku 1608.

Koncom 16. storočia zomrel zemepán dolného konca gróf Farkaš a preto, že nemal potomkov, jeho majetok pripadol kráľovnej. Katolícky kostol prevzala katolícka cirkev až v roku 1629. Jednou z možných príčin bolo Bethlenovo povstanie. V rokoch 1623 až 1626 obsadil Bethlen celé Slovensko. Nevieme, kde sa počas takmer päťdesiatich rokov katolíci krstili a sobášili.

Bola to veľmi ťažká doba pre poddaných, lebo ich domy a skromný majetok zničili a rozkradli vojaci.

Určité upokojenie situácie nastalo po roku 1635, keď Račištorf a devínske panstvo prevzal palatín Palfy z Erdődu. Evanjelický kazateľ bol v roku 1634 z obce vypovedaný. Zástupca starostu ho odviedol na hranicu obce a kopol ho v neslušnom slovnom sprievode do zadnej časti tela.

Ešte stále nebolo pohrôm dosť, v roku 1679 vypukol v obci mor a začalo sa Tőkőlyho povstanie za pomoci Turkov, ktorí zničili všetko, čo bolo obnovené. Nešťastia stále nebolo dosť a v roku 1703 vypuklo Rákoczyho povstanie a trvalo až do roku 1711. Pre Račištorf a jeho vinice to znamenalo úplnú pohromu.

Nastala veľká bieda a dva roky potom ešte trvala morová epidémia.

Na koniec nešťastného obdobia našej dediny musíme uviesť požiar, ktorý sa stal v roku l732. Pri ňom zhorelo na hornom konci 93 domov a katolícka fara. Z fary sa nepodarilo nič zachrániť, zhorela matrika, ktorá sa začala písať od roku 1629 a iné dôležité písomnosti.

Týmto vznikla informačná medzera, a preto sa pri našich úvahách o dolnom konci budeme môcť spoliehať len na matriku vedenú od roku 1733, už uvedené urbariálne tabuľky z roku 1768 a knihu evanjelického farára Polevkovicsa z roku 1885.


Keď pripustíme, že na hornom konci v roku 1606 žili len poddaní nemeckej národnosti, je potrebné uviesť, že ich evanjelická škola stále, až do konca 2. svetovej vojny, dobre fungovala a pomáhala udržiavať nemecké povedomie a vzdelanie.

Určitá migrácia katolíkov na horný koniec po tom, ako sa stal zemepánom Račištorfa gróf Keglevič, mohla postupne nastať, ale stále tam pretrvávala nemecká evanjelická väčšina.

Na dolnom konci bola situácia úplne iná. Isté je, že aj na dolnom konci žili Nemci.
Boli to tieto rody:

Beutelhauser, Brychta, Hauskrecht, Hoffner, Kandl, Knebl, Kodner, Kompauer, Krampl, Luckner, Mühlfelder, Prokesch, Reima, Schebela, Schreiber, Schuhnagel, Urbrecht, Wallner, Wieger, Würfel, Zich. Priezviská týchto rodov sú ešte dnes v SRN aktuálne.

Nedá sa dokázať, ktoré rody tu boli hneď pri príchode Nemcov do Račištorfa. Potomkovia väčšiny uvedených rodov, okrem troch (Schreiber, Schuhnagel a Urbrecht ) v Bratislave alebo v jej okolí doteraz stále žijú.

Je pravdepodobné, že tu už pri zakladaní obce žili i niektoré slovenské rody. Ich priezviská však nie sú známe. Nie je vylúčené, že to mohli byť aj niektoré z rodov, uvedených v urbariálnych tabuľkách z roku 1768:

Baďura, Bačík, Bordáč, Brat, Branovský, Brunovský, Bystrický, Cibulka, Čík, Dusík, Doruška, Hlavenka, Homolka, Horný, Hrdlička, Chmelník, Chmelár, Fiala, Janulík, Klenár, Košťál, Kráľ, Kratochvíľa, Krížik, Kuba, Kubíček, Kurina, Lednár, Máťuš, Prikrívač, Procházka, Ružička, Slanina, Slováček, Slovák, Vaculík, Varečka, Veselský, Žitný. Rody napísané tučným písmom sú ešte v súčasnosti v Rači aktuálne.

Ako som už uviedol, v rokoch 1550 a 1580 prišli do Račištorfa Chorváti.
V urbariálnych tabuľkách z roku 1768 sú uvedené tieto rody:

Adamovič, Andrašovič, Benčič, Bednarič, Beladič, Benkovič, Dindič, Domanič, Ďurďovič, Franič, Halinkovič, Havlovič, Hergovič, Ivanič, Jojčič, Juričkovič, Krajčírovič, Kundič, Palinkovič, Polakovič, Palkovič, Pavlovič, Tomanič, Turkovič, Vašič, Vankovič. Rody napísané tučným písmom sú ešte v súčasnosti v Rači aktuálne.

Neviem zatiaľ dokázať, či všetky uvedené rody prišli do našej obce do roku 1580, lebo som sa tým nezapodieval.

Príchodom Chorvátov do Rače nastala na dolnom konci prevaha Slovanov.

Čo však bolo dôležité pre ďalší vývoj populácie je, že sa začali Slováci i Nemci ženiť so zrejme fešnými Chorvátkami a Chorváti so Slovenkami a Nemkami. Nie je možné vylúčiť ani to, že sa Nemci už dávno predtým ženili so Slovenkami a Slováci s Nemkami. Dokázať sa to však dá len po roku 1733, keď sa začala na katolíckej fare písať nová matrika. Takto sme sa my, potomkovia katolíckych Slovákov, Chorvátov a Nemcov, stali pokrvnými bratmi a sestrami skôr, ako sa to možno bude stávať v Európskej únii.

Neviem o tom, že by na dolnom konci bolo medzi obyvateľmi nejaké napätie a nepokoje.

Poddaní, ako som už uviedol, mali mnoho iných problémov a museli si navzájom pomáhať, aby prežili všetky tie pohromy. Podľa uhorského práva ani neboli občanmi, mali len povinnosti drieť na svojich veľkomožných pánov.

Katolíci dlho nemali žiadnu školu a keď konečne vznikla, tak sa tam mali učiť maďarčinu, ktorej nerozumeli. V kostole sa ujalo západoslovenské nárečie, a tak všetci hovoríme dnes ľúbozvučnou slovenčinou. Preto sa neposmievajme našim predkom ako spolu hovorili, nie je to jednoduché naučiť sa dobre cudziu reč. Trvá to niekedy veľmi dlho.

Som už veľmi starý človek, ale rád by som sa dožil objektívneho pohľadu na vývoj zloženia obyvateľov našej Rače podľa národnosti.





© Ján Luknár

0 komentárov:

Zverejnenie komentára