Bolo to koncom októbra roku 1993, keď som sa po liečení
na Sliači vrátil domov, dostali sa mi do rúk dva výtlačky Račianskeho výberu (č. 4
a 5), ktoré vydával Miestny úrad.
V nich vo forme stĺpčeka bol na pokračovanie uverejnený článok pána Dr. Číka, v ktorom sa divil, ako je to možné, že na dolnom konci Rače, kde žijú samí Slováci, sa v nárečí vyskytuje tak veľa nemeckých slov. V duchu som sa usmial, lebo všetci dolnokončania a ich potomkovia nemilovali Nemcov, a preto ani pokiaľ sa jednalo o súžitie s nimi, nevedeli byť objektívni. Dr. Číka som poznal nie len ako jedného z prvých vysokoškolsky vzdelaných Račanov, ktorý ako absolvent gymnázia mal väčšie znalosti z oblasti histórie ako ja, ale tiež ako charakterného a seriózneho človeka. Ako som tak rozmýšľal o jeho názoroch, prenikla ma radosť, že konečne som našiel niekoho, s kým by som sa mohol bez hystérie porozprávať o račianskych dejinách.
V nich vo forme stĺpčeka bol na pokračovanie uverejnený článok pána Dr. Číka, v ktorom sa divil, ako je to možné, že na dolnom konci Rače, kde žijú samí Slováci, sa v nárečí vyskytuje tak veľa nemeckých slov. V duchu som sa usmial, lebo všetci dolnokončania a ich potomkovia nemilovali Nemcov, a preto ani pokiaľ sa jednalo o súžitie s nimi, nevedeli byť objektívni. Dr. Číka som poznal nie len ako jedného z prvých vysokoškolsky vzdelaných Račanov, ktorý ako absolvent gymnázia mal väčšie znalosti z oblasti histórie ako ja, ale tiež ako charakterného a seriózneho človeka. Ako som tak rozmýšľal o jeho názoroch, prenikla ma radosť, že konečne som našiel niekoho, s kým by som sa mohol bez hystérie porozprávať o račianskych dejinách.
Preto, že ma Dr. Čík nepoznal, lebo on bol starší a ja
som na dolnom konci nevyrastal, mal som trocha obavy, ako bude reagovať na môj
telefonický návrh na naše stretnutie u nás v Rači. Chcel som ho oboznámiť s genealogickými prácami o rode
Luknárovcov a s mojím názorom na národnostné zloženie dolnokončanov.
Doma som mal k dispozícii hŕbu literatúry a dokumentov, ktoré som
potreboval ku nášmu rozhovoru. Hneď z kraja mi povedal, že má záujem o
týchto problémoch sa porozprávať, ale že má zdravotné problémy a navrhol,
aby som ja prišiel ku nemu. Dohodli sme termín návštevy a ubezpečili sme sa, že
sa na naše stretnutie tešíme.
Prišiel deň D, zobral som rôzne dokumenty a literatúru do
kufríka, s ktorým som precestoval kus sveta a vyrazil som po Brnianskej
ulici ku jeho rodinnému domu. Privítanie bolo srdečné, aj s aperitívom, aby sa
nám ľahšie rozprávalo. Na začiatku nášho rozhovoru hovorili sme o račianskom
dolnom konci, našich príbuzných, našom živote a našich postojoch pri rôznych
situáciách, ktoré sa vyskytli v našej spoločnosti počas nášho života.
Zistili sme, že máme na mnohé udalosti totožné názory, hoci sme každý nadobudli
vysokoškolské vzdelanie v inej oblasti .
Postupne som ho oboznámil s dvomi prácami o rode Luknárovcov v Rači a v Ivanke
pri Dunaji a s mojimi článkami uverejnenými v portáli www.racan.sk,
kde som analyzoval národnostné zloženie obyvateľov Rače v priebehu dejín. Veľmi
bol prekvapený, že na dolnom konci žili nielen Slováci a Chorváti, ale i
Nemci a Maďari. Dokonca, keď som mu povedal, že jeho priezvisko je
pravdepodobne maďarské, nastalo v miestnosti ticho a o chvíľu vyriekol: csík
znamená pruh a csíkos pruhovaný.
Potom sme ešte hovorili o račanskom nárečí a o tom, ako
sa všetci obyvatelia dolného konca už v 20. storočí boli schopní pobiť, ak
by im niekto povedal, že geneticky majú niečo spoločné s Nemcami alebo tiež i s
Maďarmi.
Na záver pán Dr. Čík veľmi kladne hodnotil rozsah a
kvalitu spracovania dokumentácie o rode Lunárovcov. Priateľsky sme sa rozišli a
ja si často na toto stretnutie spomínam.
Súvisiace články:
Vojtech Polakovič: Portrét Ľudovíta Číka
0 komentárov:
Zverejnenie komentára